Materiály pre rodičov
Komunikácia s deťmi – ako účinne počúvať, aby nám dôverovali
Každý deň prežívajú deti množstvo podnetov a zážitkov. Tieto nahromadené emócie potrebujú zdieľať. Podarí sa to len vtedy, ak sú povzbudzované ich otvorene vyjadriť. Aktívne počúvanie to umožňuje. Pomáha deťom zistiť, čo skutočne cítia. A potom, ako sa im podarí pocity vyjadriť, často sa vyparia akoby šibnutím čarovného prútika. Preto aktívne počúvanie pomáha deťom prekonať strach z negatívnych pocitov. Keď rodičia ukážu, že bezvýhradne akceptujú ich pocity, pomáhajú tiež dieťaťu k ich prijatiu. A následne sa z našej rodičovskej reakcie učia, že pocity sú vlastne priateľské a užitočné.
Ako aktívne počúvať?
Veľakrát máme snahu dieťa sústredene počúvať a ihneď reagovať dobrou radou alebo informáciou. Myslíme si totiž, že dieťa potrebuje od nás poradiť, potrebuje počuť návrhy riešení. Opak je však pravdou. Tieto rady a návrhy slúžia skôr ako bariéra medzi nami a tým, čo dieťa zdieľa. Môžu totiž dieťaťu evokovať našu snahu meniť ho.
Dobrá rada je v skutočnosti málokedy akceptovaná a informácia využitá. Je to, ako keď sa snažíme veľmi nadšenému dieťaťu, ktoré práve objavilo bicyklovanie vysvetliť, že tých 6 km k babičke ešte neprejde. Ťažko mu pomôže fakt, že cesta je dlhá a treba k nej veľkú dávku húževnatosti a tréningov, aby sa tam dostalo. V tej chvíli dieťa potrebuje povzbudenie, pochopenie a akceptáciu jeho pozitívnej emócie.
Podobne u dospievajúcich detí môže byť pre rodiča ťažké počúvať, ako sú deti zmätené, sklamané či pesimistické a je normálne snažiť sa takého nepríjemné alebo bolestivé pocity dieťaťa odstrčiť. Často je v najlepšom úmysle rodiča zahnať takého pocity dieťaťa a vniesť k nim „dospelácku“ logiku. Snažíme sa im ukazovať správnu cestu, ako sa cítiť. A pritom je to len naše počúvanie, ktoré ich dokáže utešiť. Je to naše prijatie ich často aj pesimistických a depresívnych pocitov, ktoré im pomôže vyrovnať sa s nimi.
Čo teda robiť?
Na čom je aktívne počúvanie postavené? V jadre ide o to, ako zachytiť správu, ktorú nám dieťa komunikuje. Teda pochopiť, čo sa skrýva za jeho výrokmi. Inými slovami povedané: počúvať, cítiť a vžiť sa.
Dieťa je mnohokrát ešte veľmi malé na to, aby presne do slov zakódovalo to, čo prežilo a čo cíti. Rodič vlastne slúži ako dekodér, ktorý vysielanú, šifrovanú správu zachytí a preloží. Musí dieťa uistiť, že pochopil kód a vie, čo ten kód znamená. A to si vyžaduje niekoľko krokov.
1. Vypočutie celku (pochopiť zmysel)
Každá jedna správa, ktorú ľudia komunikujú v zásade pozostáva z dvoch častí: obsahu a pocitu, ktorý sa za obsahom skrýva. Obidve časti sú podstatné a dávajú danej správe celkový zmysel.
Napr. dieťa príde a povie: „Dokončil/a som poriadok v izbe.“ Čo asi v preklade znamená, že sa pýta, či ešte niečo má urobiť alebo je už voľné. Mohlo by však prísť a povedať: „Konečne som skončil/a s tým šialeným upratovaním izby!“ Obsah je ten istý, ale celkový význam odkazu sa zmenil dôležitým spôsobom pre obe strany, dieťa i rodiča. Predpokladajme, že rodič odpovie jednoducho, príp. požiada o vykonanie ďalšej úlohy (napr. ďalšej domácej práce). Bude dieťa cítiť, že celý jeho odkaz bol vypočutý? Bude mať pocit docenenia jeho práce, pôjde s radosťou do ďalšej úlohy?
A teraz sa pozrime, ako by mohla znieť odpoveď rodiča v duchu efektívneho rodičovstva: „Si rád/a, že to máš za sebou, však? Ale si sa nadrel/a! Túto prácu asi nepotrebuješ robiť veľmi často!“
Alebo čokoľvek iné, čo utvrdí dieťa v tom, že sme zachytili jeho správu. Neznamená to, že teraz rodič nezadá ďalšiu úlohu, alebo že musí počúvať hodinové ponosy dieťaťa o tom, aké to bolo ťažké. Rodič len môže urobiť či povedať mnohé veci inak vychádzajúc z toho, čo sa od dieťaťa dozvedel. Nie je to však vždy nevyhnutné.
2. Vcítenie sa
Rodič sa snaží zachytiť pocity dieťaťa a vcítiť sa do jeho kože, snaží sa pochopiť, čo prežíva. Týmto mechanizmom môže zmeniť atmosféru priemernej či negatívnej klímy na príjemnú.
Namiesto zľahčovania pocitov... vcíťte sa do myslenia a pocitov.
Namiesto ignorovania pocitov... potvrďte pocity slovom alebo povzdychom („ó“... „hmm“... ale nie „aha“).
3. Reflexia (odpoveď na pocity)
V niektorých situáciách sú pocity dôležitejšie ako obsah samotnej správy. Povedzme, že dieťa príde a povie nasledovné: „Najradšej by som tú zbierku úloh z matematiky roztrhal/a na kúsky, rozmixoval/a vo vode a spravil/a z toho krásny ručný papier na narodeninové pozdravy.“ Odpovedať logicky na samotný obsah by bolo nanajvýš absurdné. Reakcia na zúfalstvo z pokusov vyriešiť matematické príklady je rozoznaním odkazu správy.
Vždy ide o rôzne odtiene jednotlivých prvkov tvoriacich zmysel správy. Načúvajúci rodič sa musí učiť rozoznávať celkový zmysel toho, s čím dieťa prichádza. Je potrebné pýtať sa z každej strany. Čo sa mi snaží povedať? Čo pre neho táto situácia znamená?
Ako získať dieťa k spolupráci v komunikácii?
- Namiesto rozkazov... popíšte problém.
- Namiesto útočenia... povedzte, čo cítite.
- Namiesto obviňovania... zadajte jasné informácie.
- Namiesto vyhrážok a príkazov... ponúknite možnosti.
- Namiesto zdĺhavej prednášky... to povedzte stručne.
- Namiesto upozorňovania na to, čo je nesprávne... stanovte svoje hodnoty alebo očakávania.
- Namiesto karhania... urobte niečo nečakané (nahradením kritiky humorom zmeníte náladu a povzbudíte v každom hravého ducha ).
Úskalia aktívneho počúvania
Počúvanie s porozumením je oveľa zložitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Musíte pri ňom neustále kontrolovať svoju schopnosť vidieť svet očami dieťaťa. Čo to konkrétne znamená? Ide o snahu vlastnými slovami zopakovať vypočuté. Na základe odpovede dieťaťa sprevádzanej rozličnými neverbálnymi signálmi, získate vedomosť o tom, či ste mu porozumeli. Presne tak ako v nasledujúcej situácii:
Táňa povie mame: „Dnes nechcem večerať.“
Mama: „Nemáš chuť do jedla?“
Táňa: „Nie, mám stiahnutý žalúdok.“
Mama: „Obávaš sa niečoho?“
Táňa: „To je slabé slovo! Mám strach...“
Mama: „Hm, bojíš sa…“
Táňa: „A ešte ako, veď zajtra mám ten koncert. Bojím sa, že sa zaseknem a nebudem vedieť ako ďalej.“
Mama: „Je to pre teba také dôležité, že sa bojíš aj najmenšej chyby.“
Táňa: „No, veď… Ale minule mi to celkom vyšlo aj s chybou. Nikto si toho ani nevšimol. Veď, nejako to len bude.“
Mama: „Už máš aj dobrú skúsenosť ako von z problému.“
Táňa: „To hej… Vieš čo, mami, ja si predsa len trochu dám.“ Uzatvára Táňa rozhovor.
Čo dodať na záver?
Rodičia, ktorí sa učia aktívnemu počúvaniu objavujú nové potešenie z dieťaťa, zo vzájomného rešpektu a hlbšieho záujmu. Aktívne počúvanie „necháva horúci zemiak v rukách dieťaťa“. Ak rodičia odpovedajú na problémy dieťaťa aktívnym počúvaním, budú svedkami toho, ako dieťa začína samo rozmýšľať. Dieťa analyzuje problém samostatne, prípadne príde ku konštruktívnemu riešeniu. Aktívne počúvanie dáva dôveru, zatiaľ čo rady, logika a inštrukcie sprostredkovávajú nedôveru tým, že preberajú zodpovednosť za riešenie od dieťaťa. A v neposlednom rade buduje vzájomný rešpekt. Preto je aktívne počúvanie jednou z najúčinnejších ciest, ako pomôcť dieťaťu k nezávislosti a zodpovednosti za seba.
Použité zdroje:
Faber, A. – Mazlish, E. 2007. Jak mluvit, aby nás teenageři poslouchali, jak naslouchat, aby nám teenageři důvěřovali. Brno: Computer Press, a. s., 2007. ISBN 978-80-251-1514-5
https://efektivne-rodicovstvo.sk/komunikacia-s-detmi-alebo-ako-ucinne-pocuvat-aby-nam-doverovali
Spracovala: Mgr. Zuzana Krnáčová, CPPPaP Levice
Uvedený dokument si môžete stiahnuť a vytlačiť tu.
