Materiály pre rodičov

Poruchy správania u detí školského veku

• špecifické (vývinové) poruchy správania, ktorých prvotnou príčinou nie sú nevhodné sociálne vplyvy (výchova), ale drobné poškodenia neurologického charakteru, resp. biochemické zmeny CNS, následkom sú poruchy v oblasti emocionálneho vývinu, motoricko-percepčnej oblasti a v rozvoji poznávacích funkcií,
• poruchy správania prvotne zapríčinené nevhodnými výchovnými vplyvmi alebo nedostatočnou
  či nesprávnou výchovou, ktoré sa prejavujú:
  • - problémami v adaptácii na základe nedostatočne utvorených alebo nesprávne utvorených návykov
    a spôsobilostí (tzv. dificility),
  • - asociálnym až antisociálnym postojom a konaním jednotlivca,
• iné poruchy správania (Levčíková et al., 2013).

• hyperaktivita, nedisciplinovanosť, pohyblivosť, neprimerané emocionálne prejavy, impulzívnosť, netaktné, nevhodné správanie,
• pasivita, nevšímavosť, ľahostajnosť voči okoliu, slabá vôľa, nadmerná nesmelosť, plachosť,
• nedostatky vnímania, pozornosti, pamäti, psychomotorická nezručnosť, nešikovnosť,
• deštruktívne tendencie v správaní, nerozvinuté alebo nedostatočne rozvinuté vyššie city – estetické, etické, neadekvátna hodnotová orientácia,
• zlé pracovné návyky – pohodlnosť, nezáujem o učenie, nesamostatnosť v konaní, povrchnosť v práci, prelietavosť v činnostiach, nedbalosť, slabé alebo nesprávne rozvinutie záujmov,
• labilita, protikladnosť postojov ako prejav disharmónie osobnostného vývinu, neprimerané striedanie nálad, nevypočitateľné správanie, výbuchy zlosti, agresivita (Levčíková et al., 2013).

• Oblasť emocionálneho prežívania – nežiaduce správanie veľmi často vyplýva z odlišného citového prežívania dieťaťa, väčšinou zo sklonu k negatívnemu emocionálnemu ladeniu. Tieto deti bývajú väčšinou vnútorne napäté, s pocitmi nepohody a celkove majú vyššiu dráždivosť. Často im chýbajú pozitívne citové zážitky, a naopak, citová chladnosť alebo hostilita bývajú u nich negatívnym zážitkom. Deti s poruchami správania mávajú tiež zníženú toleranciu voči záťaži, nie sú schopní odložiť vlastné uspokojenie
  alebo sa ho vzdať, tiež majú aj znížené sebaovládanie a bývajú impulzívni. Tieto deti nevedia mnohokrát odhadnúť následky svojho správania a často sa potom dostávajú do pozície odmietaného a negatívne hodnoteného jedinca, čím sa stále zvyšuje ich miera zaťaženia nepríjemnými podnetmi a s tým súvisiace riziko neprimeraného správania.
• Oblasť uvažovania, resp. oblasť kognitívnych funkcií – narušené správanie mnohokrát vyplýva
  aj z odlišného spôsobu uvažovania, resp. hodnotenia situácie a interpretácie reakcií od iných ľudí. Tieto deti mávajú zníženú schopnosť adekvátne spracovať rôzne informácie, a tým pádom aj plánovať a regulovať svoje správanie. Niekedy ide až o narušenie kognitívnej orientácie vo svete, najmä v jeho sociálnej oblasti. Tieto deti nie sú schopné rozpoznať určité sociálne signály od ľudí, ktorí s nimi hovoria, tiež dobre nechápu väčšine bežných sociálnych situácií, preto na ne aj neprimerane reagujú. Môže tu ísť nielen o biologickú dispozíciu, ale napr. aj o neprimeranú, resp. negatívnu skúsenosť, ktorá sa im už opakovane potvrdila, a tak sa tieto deti postupne naučia, že musia svoje potreby presadzovať násilím, v opačnom prípade nič nezískajú.
  Častým problémom u týchto detí je aj ich neschopnosť poučiť sa zo svojej skúsenosti, t. z. necitlivosť
  k ich spätnej väzbe, napr. od rodičov, učiteľov a pod. ďalším problémom u týchto detí je aj ich narušené sebahodnotenie, ktoré je buď vysoko nad alebo vysoko pod priemerom. Ide tu buď o prevahu pocitov nadradenosti a oprávnenosti bez ohľadu získavať na prostriedky rôzne výhody alebo o nízke sebahodnotenie spojené s pocitmi menejcennosti, čo môže byť u týchto detí obrannou reakciou a snahou kompenzovať svoje problémy.
• Oblasť motivácia nežiaduceho správania – všetko, čo v živote robíme, má nejaký dôvod, motív a zväčša slúži aj na uspokojenie niektorej potreby. Pri sociálnom správaní ide o uspokojovanie týchto potrieb:

• Potreba stimulácie – teda potreba potrebného vzrušenia, ktoré môže byť uspokojovaná takým správaním, ktoré sa vymyká normálnemu správaniu. Týka so to najmä vekovo mladších detí, ktoré to robia väčšinou
  z nudy a z toho, že nevedia, ako sa už ďalej majú spolu baviť a chcú zažiť nejaké vzrušenie či zábavu.
• Potreba citovej istoty a bezpečia – môže byť uspokojovaná aj náhradným spôsobom, a to napr. vtedy,
  keď chce dieťa upútať na seba pozornosť aj tak, že sa začne viazať na nevhodnú autoritu (zlý vzorec správania), ktorá mu slúži ako náhrada k citovému zakotveniu v rodine. Dieťa je vtedy napr. v partii svojich rovesníkov akceptované a partia sa stáva pre neho zázemím, ktoré nikde inde nemá a časom prijíma
  aj hodnoty a normy tejto partie, do ktorej časom vrástlo.
• Potreba sebarealizácie – tieto deti chcú zažiť pocit uznania a ocenenia, avšak niekde inde ako vo vlastnej rodine a to ich vedie k sebarealizácii nežiaducim smerom. Mnoho z toho, čo dieťa začína robiť,
  býva hodnotené aj skupinou, do ktorej patrí, taktiež si v nej postupom času získava aj určitú prestíž,
  a tým si aj potvrdzuje svoju vlastnú hodnotu, pričom takého správanie môže byť v spoločnosti vnímané
  aj ako asociálne, resp. delikventné.
• Potreba úniku z aktuálne ťažkej a ohrozujúcej situácie – ide to o isté „volanie o pomoc“, pričom tu ide
  o neuvedomený mechanizmus, aj keď sa dieťa správa tak, ako sa správa, ako keby vedelo, že mu takého správanie nijako nepomôže.
• Potreba získať žiaduce materiálne prostriedky – motívom najmä majetkovej trestnej činnosti je potreba vlastniť to, čo by určitým spôsobom potvrdzovalo sociálnu prestíž dieťaťa v partii alebo by mu umožňovalo žiť požadovaným štýlom života, akým žijú aj členovia jeho skupiny. (Vágnerová, 2008).

• pri dificilitách v správaní:
  • - potrebná je presná diagnostika a odlíšenie od ostatných porúch v správaní
  • - zo strany učiteľa je potrebný zvýšený individuálny prístup k takémuto dieťaťu v škole
  • - v ťažších prípadoch je vhodná aj pomoc ďalších odborníkov a spolupráca s nimi (psychológ, špeciálny alebo liečebný pedagóg, príp. výchovný poradca na škole)
  • - potrebná je spolupráca s rodičmi a pravidelné informovanie o zmenách v správaní, o eliminácii nežiaducich faktorov, o zmene rodinného prostredia a pod.
• pri poruchách disociálneho (asociálneho, antisociálneho) charakteru:
  • - pokiaľ sa tieto poruchy objavia v skoršom veku, prognóza vývinu je tu zväčša horšia,
    ťažšia je aj liečba týchto porúch
  • - dôležitá je tu spolupráca s rodičmi, a tiež s ďalšími odborníkmi (psychológ, liečebný a špeciálny pedagóg, výchovný poradca a koordinátor prevencie na škole, sociálny pedagóg, príp. pedopsychiater alebo aj detský neurológ)
  • - najdôležitejšie je odborné vyšetrenie a stanovenie presnej diagnózy, až potom môže nastať liečba
  • - odborné intervencie sú zamerané najmä na zmenu rodinného prostredia, na snahu vo väčšej miere zapojiť rodičov do výchovy ich dieťaťa a usmerňovať ich k správnym výchovným postupom,
    v niektorých prípadoch je vhodná aj pomoc sociálno-právnej kurately
  • - v prípade takýchto ťažkostí v správaní je vhodné obrátiť sa aj na CPPPaP, kde sa realizuje individuálna aj skupinová práca s takýmito deťmi