Materiály pre rodičov

Poruchy správania u detí školského veku


Čo sú poruchy správania?
     Poruchy správania sú dnes široko chápaným pojmom. V zásade ide o rôznorodé formy neprispôsobivého správania, ktoré majú nepriaznivý vplyv na sociálne vzťahy jednotlivca a na jeho sociálnu adaptáciu. Poruchy správania chápeme z pedagogického hľadiska ako široké, etiologicky rôznorodé spektrum maladaptívneho správania, pričom jednotlivec je rezistentný voči bežnému výchovnému pôsobeniu a jedná sa o trvalejší ráz a prejav osobnosti (Levčíková et al., 2013).
     Poruchy správania môžeme charakterizovať ako odchýlku v oblasti socializácie, kedy nie je jedinec schopný rešpektovať normy správania na úrovni zodpovedajúcemu jeho veku, príp. úrovni jeho rozumových schopností (Vágnerová, 2008). Dieťa sa počas vývinu učí rozlišovať medzi žiaducim a nežiaducim správaním, postupne spoznáva normy, ktoré má dodržiavať a podľa ktorých sa má správať, spočiatku mu v tom pomáhajú jeho rodičia,
no neskôr dokáže regulovať svoje správanie aj samé, dokonca aj vtedy, keď ho nikto z dospelých nekontroluje. Dieťa tak za zlé správanie pociťuje vinu a vie aj prečo, samé vie vysvetliť dospelým, čo urobilo zle a nevhodne.
     Dieťa, ktoré dodržiava sociálne normy a nemá problém s autoreguláciou, dokáže aj odložiť aktuálne uspokojenie na neskôr, teda rozumie tomu, že nie všetko môžem mať hneď a tak, ako chcem.
     O poruchách správania hovoríme vtedy, keď dieťa nerešpektuje sociálne normy v spoločnosti,
keď sa neadekvátne správa k ľuďom, teda, keď nedokáže nadväzovať a udržiavať prijateľné sociálne vzťahy,
keď mu chýba empatia, keď sa nadmerne zameriava na seba a na uspokojovanie svojich vlastných potrieb,
keď za porušenie akýchkoľvek noriem nepociťuje vinu atď. (Vágnerová, 2008).

Poruchy správania u detí školského veku najčastejšie delíme do troch skupín:
  • špecifické (vývinové) poruchy správania, ktorých prvotnou príčinou nie sú nevhodné sociálne vplyvy (výchova), ale drobné poškodenia neurologického charakteru, resp. biochemické zmeny CNS, následkom sú poruchy v oblasti emocionálneho vývinu, motoricko-percepčnej oblasti a v rozvoji poznávacích funkcií,
  • poruchy správania prvotne zapríčinené nevhodnými výchovnými vplyvmi alebo nedostatočnou
    či nesprávnou výchovou, ktoré sa prejavujú:
    • - problémami v adaptácii na základe nedostatočne utvorených alebo nesprávne utvorených návykov
      a spôsobilostí (tzv. dificility),
    • - asociálnym až antisociálnym postojom a konaním jednotlivca,
  • iné poruchy správania (Levčíková et al., 2013).

Dificility v správaní sa môžu u detí prejavovať rôznymi symptómami, resp. rôznymi spôsobmi správania,
ako je napr.:
  • hyperaktivita, nedisciplinovanosť, pohyblivosť, neprimerané emocionálne prejavy, impulzívnosť, netaktné, nevhodné správanie,
  • pasivita, nevšímavosť, ľahostajnosť voči okoliu, slabá vôľa, nadmerná nesmelosť, plachosť,
  • nedostatky vnímania, pozornosti, pamäti, psychomotorická nezručnosť, nešikovnosť,
  • deštruktívne tendencie v správaní, nerozvinuté alebo nedostatočne rozvinuté vyššie city – estetické, etické, neadekvátna hodnotová orientácia,
  • zlé pracovné návyky – pohodlnosť, nezáujem o učenie, nesamostatnosť v konaní, povrchnosť v práci, prelietavosť v činnostiach, nedbalosť, slabé alebo nesprávne rozvinutie záujmov,
  • labilita, protikladnosť postojov ako prejav disharmónie osobnostného vývinu, neprimerané striedanie nálad, nevypočitateľné správanie, výbuchy zlosti, agresivita (Levčíková et al., 2013).

Poruchy správania, pri ktorých jednotlivec nerešpektuje spoločenské ú právne normy alebo ak prichádza
k ich aktívnemu a závažnému porušovaniu, majú už disociálny, resp. asociálny až antisociálny charakter. Podľa MKCH – 10 sem patrí agresívne správanie, terorizovanie, záškoláctvo, neposlušnosť, výbuchy zlosti, túlanie,
úteky z domu, krádeže, poškodzovanie majetku, podpaľačstvo a pod., pokiaľ tieto prejavy majú charakter opakovaného, pretrvávajúceho disociálneho / asociálneho / antisociálneho správania. Môžeme tu hovoriť
aj o delikventnom správaní, kedy sa porušujú právne normy, ale jednotlivec nie je ešte celkom právne zodpovedný. Významnú úlohu tu zohrávajú aj nasledovné činitele: neúplná alebo rozvrátená rodina, nedostatok pozitívnych vzorov alebo prítomnosť negatívnych vzorov, ale aj priama výchova k osvojeniu si nevhodného hodnotového systému
a nežiaducich modelov správania. Nemenej dôležité sú aj dedičné dispozície, rôzne poškodenia mozgu, neurózy
a pod. (Levčíková et al., 2013).

Pomôcka pri diagnostikovaní poruchového správania:

Deti s poruchami správania majú určité odlišnosti v emocionálnom prežívaní, tiež v spôsobe uvažovania
a hodnotenia rôznych situácií, a tiež motivácii, ktorá ich vedie k opakovaniu poruchového správania. Preto tu bližšie popíšeme všetky tri oblasti:
  • Oblasť emocionálneho prežívania – nežiaduce správanie veľmi často vyplýva z odlišného citového prežívania dieťaťa, väčšinou zo sklonu k negatívnemu emocionálnemu ladeniu. Tieto deti bývajú väčšinou vnútorne napäté, s pocitmi nepohody a celkove majú vyššiu dráždivosť. Často im chýbajú pozitívne citové zážitky, a naopak, citová chladnosť alebo hostilita bývajú u nich negatívnym zážitkom. Deti s poruchami správania mávajú tiež zníženú toleranciu voči záťaži, nie sú schopní odložiť vlastné uspokojenie
    alebo sa ho vzdať, tiež majú aj znížené sebaovládanie a bývajú impulzívni. Tieto deti nevedia mnohokrát odhadnúť následky svojho správania a často sa potom dostávajú do pozície odmietaného a negatívne hodnoteného jedinca, čím sa stále zvyšuje ich miera zaťaženia nepríjemnými podnetmi a s tým súvisiace riziko neprimeraného správania.
  • Oblasť uvažovania, resp. oblasť kognitívnych funkcií – narušené správanie mnohokrát vyplýva
    aj z odlišného spôsobu uvažovania, resp. hodnotenia situácie a interpretácie reakcií od iných ľudí. Tieto deti mávajú zníženú schopnosť adekvátne spracovať rôzne informácie, a tým pádom aj plánovať a regulovať svoje správanie. Niekedy ide až o narušenie kognitívnej orientácie vo svete, najmä v jeho sociálnej oblasti. Tieto deti nie sú schopné rozpoznať určité sociálne signály od ľudí, ktorí s nimi hovoria, tiež dobre nechápu väčšine bežných sociálnych situácií, preto na ne aj neprimerane reagujú. Môže tu ísť nielen o biologickú dispozíciu, ale napr. aj o neprimeranú, resp. negatívnu skúsenosť, ktorá sa im už opakovane potvrdila, a tak sa tieto deti postupne naučia, že musia svoje potreby presadzovať násilím, v opačnom prípade nič nezískajú.
    Častým problémom u týchto detí je aj ich neschopnosť poučiť sa zo svojej skúsenosti, t. z. necitlivosť
    k ich spätnej väzbe, napr. od rodičov, učiteľov a pod. ďalším problémom u týchto detí je aj ich narušené sebahodnotenie, ktoré je buď vysoko nad alebo vysoko pod priemerom. Ide tu buď o prevahu pocitov nadradenosti a oprávnenosti bez ohľadu získavať na prostriedky rôzne výhody alebo o nízke sebahodnotenie spojené s pocitmi menejcennosti, čo môže byť u týchto detí obrannou reakciou a snahou kompenzovať svoje problémy.
  • Oblasť motivácia nežiaduceho správania – všetko, čo v živote robíme, má nejaký dôvod, motív a zväčša slúži aj na uspokojenie niektorej potreby. Pri sociálnom správaní ide o uspokojovanie týchto potrieb:
  • Potreba stimulácie – teda potreba potrebného vzrušenia, ktoré môže byť uspokojovaná takým správaním, ktoré sa vymyká normálnemu správaniu. Týka so to najmä vekovo mladších detí, ktoré to robia väčšinou
    z nudy a z toho, že nevedia, ako sa už ďalej majú spolu baviť a chcú zažiť nejaké vzrušenie či zábavu.
  • Potreba citovej istoty a bezpečia – môže byť uspokojovaná aj náhradným spôsobom, a to napr. vtedy,
    keď chce dieťa upútať na seba pozornosť aj tak, že sa začne viazať na nevhodnú autoritu (zlý vzorec správania), ktorá mu slúži ako náhrada k citovému zakotveniu v rodine. Dieťa je vtedy napr. v partii svojich rovesníkov akceptované a partia sa stáva pre neho zázemím, ktoré nikde inde nemá a časom prijíma
    aj hodnoty a normy tejto partie, do ktorej časom vrástlo.
  • Potreba sebarealizácie – tieto deti chcú zažiť pocit uznania a ocenenia, avšak niekde inde ako vo vlastnej rodine a to ich vedie k sebarealizácii nežiaducim smerom. Mnoho z toho, čo dieťa začína robiť,
    býva hodnotené aj skupinou, do ktorej patrí, taktiež si v nej postupom času získava aj určitú prestíž,
    a tým si aj potvrdzuje svoju vlastnú hodnotu, pričom takého správanie môže byť v spoločnosti vnímané
    aj ako asociálne, resp. delikventné.
  • Potreba úniku z aktuálne ťažkej a ohrozujúcej situácie – ide to o isté „volanie o pomoc“, pričom tu ide
    o neuvedomený mechanizmus, aj keď sa dieťa správa tak, ako sa správa, ako keby vedelo, že mu takého správanie nijako nepomôže.
  • Potreba získať žiaduce materiálne prostriedky – motívom najmä majetkovej trestnej činnosti je potreba vlastniť to, čo by určitým spôsobom potvrdzovalo sociálnu prestíž dieťaťa v partii alebo by mu umožňovalo žiť požadovaným štýlom života, akým žijú aj členovia jeho skupiny. (Vágnerová, 2008).

Ako pomôcť deťom s poruchami správania?
  • pri dificilitách v správaní:
    • - potrebná je presná diagnostika a odlíšenie od ostatných porúch v správaní
    • - zo strany učiteľa je potrebný zvýšený individuálny prístup k takémuto dieťaťu v škole
    • - v ťažších prípadoch je vhodná aj pomoc ďalších odborníkov a spolupráca s nimi (psychológ, špeciálny alebo liečebný pedagóg, príp. výchovný poradca na škole)
    • - potrebná je spolupráca s rodičmi a pravidelné informovanie o zmenách v správaní, o eliminácii nežiaducich faktorov, o zmene rodinného prostredia a pod.
  • pri poruchách disociálneho (asociálneho, antisociálneho) charakteru:
    • - pokiaľ sa tieto poruchy objavia v skoršom veku, prognóza vývinu je tu zväčša horšia,
      ťažšia je aj liečba týchto porúch
    • - dôležitá je tu spolupráca s rodičmi, a tiež s ďalšími odborníkmi (psychológ, liečebný a špeciálny pedagóg, výchovný poradca a koordinátor prevencie na škole, sociálny pedagóg, príp. pedopsychiater alebo aj detský neurológ)
    • - najdôležitejšie je odborné vyšetrenie a stanovenie presnej diagnózy, až potom môže nastať liečba
    • - odborné intervencie sú zamerané najmä na zmenu rodinného prostredia, na snahu vo väčšej miere zapojiť rodičov do výchovy ich dieťaťa a usmerňovať ich k správnym výchovným postupom,
      v niektorých prípadoch je vhodná aj pomoc sociálno-právnej kurately
    • - v prípade takýchto ťažkostí v správaní je vhodné obrátiť sa aj na CPPPaP, kde sa realizuje individuálna aj skupinová práca s takýmito deťmi

Použitá literatúra:
Levčíková, M. et al. (2013). Žiak s poruchami správania v základnej a strednej škole: Metodicko-informatívny materiál. Bratislava: Štátny pedagogický ústav.
Vágnerová, M. (2008). Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha: Portál.


Spracovala: Mgr. Romana Paulovičová, CPPPaP Levice

Uvedený dokument si môžete stiahnuť a vytlačiť tu.
Späť



© 2013-2019, CPPPaP Levice, dizajn: Pavol Szénási, pasz@misung.sk       Počet návštevníkov od 17.9.2013: