Materiály pre rodičov
Strach z odlúčenia od rodičov
„Dieťa má niečo zo samostatnosti dospelého. Nemôže sa ním stať bez toho, aby sa odpútalo od svojho pôvodu. Opustenie je preto nutná podmienka, nie iba sprievodný jav.“
C. G. Jung
Odlúčenie je proces, s ktorým sa dieťa neustále stretáva. Znamená musieť sa postaviť novým výzvam – odpútanie sa zo symbiotickej jednoty s matkou, návšteva materskej školy, nástup do základnej školy, zmena školy, príprava na budúce povolanie – to je len niekoľko príkladov odlúčenia. Odlúčenie a odchod sú v živote dôležité. Umožňujú individuáciu, sebaurčenie, určovanie nezávislosti, samostatnosti a identity vlastného ja. Už v rozprávkach hrdinovia príbehu predstavujú deťom individuáciu. Hrdinovia odchádzajú do sveta, aby zbierali nové skúsenosti, dostavajú sa pritom do nebezpečných situácií, ktoré zdolajú a nakoniec sa silnejší a múdrejší vracajú späť domov. Avšak samostatnosť a nezávislosť deti nezískajú zadarmo. Pri ich nadobúdaní sa deti nezaobídu bez bolesti a sĺz, strachu a neistoty.
Strach je vrodený spôsob správania, ktorý je prítomný počas celého vývinu. Strach z odlúčenia sa začína prejavovať u všetkých detí približne od ôsmeho mesiaca. Prvým strachom v živote je obava, že sa matka k dieťaťu nevráti. Dieťa sa pri prežívaní tohto strachu primkne k matke, nechce sa jej pustiť, prípadne nahlas protestuje. Prvé kroky dieťaťa sa považujú za definitívne fyzické odlúčenie sa od matky. Neskôr dieťa prestrihne i psychickú „pupočnú šnúru“ a nadobúda pocit samostatnosti. Dieťa už nepotrebuje fyzickú prítomnosť matky, stačí aby si ju predstavilo. Vlastnosti matky sú v predstavách dieťaťa integrované a dieťa môže začať fungovať samostatne - toto je štádium, ktoré Mahlerová opisuje ako fázu individuácie (tzv. zrodenie psychologického ja), ktorá prebieha medzi 25. až 36. mesiacom.
Vývin separácie je u každého individuálny. U niektorých detí môže ešte na začiatku školského veku pretrvávať silná separačná úzkosť. Po čase, keď sa strach z odlúčenia zdal byť prekonaný, niekedy opäť objaví. Stáva sa to predovšetkým pri obdobiach prechodu. Medzi tretím a šiestym rokom je to návšteva materskej školy, pri ktorej sa upevňuje strach z odlúčenia. Neskôr je to nástup na povinnú školskú dochádzku, ktorá je pre dieťa spojená s odchodom z dôverne známeho prostredia a s neistým novým začiatkom.
V predškolskom veku sa strach z odlúčenia môže prejavovať aj agresívnym správaním, nočným pomočovaním či poruchami reči – jasnými signálmi, že dieťa niečo trápi a samo sa so vzniknutou situáciu, ktorá ho ťaží, nevie vyrovnať. Bez matky sa dieťa, prežívajúce silný strach z odlúčenia, cíti stratené. Myšlienka, že by bolo samé, mu vyvoláva strach. Nerado totiž stráca z očí najdôležitejšiu osobu vo svojom živote. V mysli si vytvára scenáre ako: „Čo ak sa matke niečo stane? Čo ak sa viac nevráti? Čo ak na mňa zabudne?“. Keď nastane situácia, v ktorej sa dieťa musí odlúčiť od matky, dieťa spočiatku reaguje hnevom a strachom, pretože potreba blízkosti a kontaktu s blízkou osobou, nie je naplnená. Dieťa kričí, plače, lebo sa snaží obnoviť väzbu s matkou. Ak sa dieťaťu nepodarí privolať matku, rezignuje. Vtedy sa dieťa javí ako apatické, citovo prázdne, ticho plače, nechá sa utešiť. Dieťa týmto spôsobom vyjadruje svoj najhlbší smútok, je úplne zúfalé. V prípade, že odlúčenie trvá dlhší čas, dieťa začne potlačovať svoje city k matke. Prejavuje sa to tým, že dieťa nemá radosť z príchodu matky, správa sa k nej s určitou rezervovanosťou, vyhýba sa matkiným dotykom, na jej prejavy náklonnosti reaguje nezúčastnene.
Rodičia by nemali byť preto prekvapení, že deti reagujú vystrašene. Odlúčenie sa odohráva medzi pólmi opustenia a spoľahlivosti. Čím viac majú deti dôveru a sebaistotu, tým silnejšie je ich život a vývin ovplyvnený spoľahlivosťou. Vďaka tomu sa sebaistejšie vydávajú do sveta, opúšťajú známe miesta. Prekonať strach z odlúčenia a naučiť sa s ním narábať je dôležitou úlohou, pri ktorej vedia rodičia dieťaťu pomôcť. Strach sa dá prekonať budovaním dôvery. Čím viac dôvery dieťaťu rodičia preukazujú, tým viac sebadôvery má dieťa, ktorá sa prejavuje v jeho sebaistote.
Uvádzame niekoľko tipov, ktoré pomôžu pomôcť pri prekonávaní strachu z odlúčenia a podporujú sebadôveru dieťaťa:
- tunel odvahy - tunely na lezenie sa dajú kúpiť alebo aj vlastnoručne vytvoriť. Lezenie tunelom je pre väčšinu detí zábava. Dĺžka tunela by sa mala dať meniť. Zo začiatku by dieťa malo liezť len pol metra. Počas lezenia by mal rodič s dieťaťom udržiavať očný kontakt. Dieťa si zvykne, že svojho rodiča uvidí, až keď bude chvíľu liezť. Čím bude tunel dlhší, tým sa bude dieťa viac zabávať. Tunel sa môže zatemniť dekou alebo otvor zakryť závesom, aby sa lezenie dieťaťa obmenilo. Týmto sa dieťa učí, že hoci rodiča nevidí alebo nepočuje, zakaždým sa po chvíli ocitne v bezpečnom náručí rodiča.
- labyrint stužiek - s dieťaťom sa dá postaviť labyrint stužiek pomocou kusu veľkého kartónu, na ktorý sa nalepia pestré stužky (približne 5 cm široké a 1,5 až 2 m dlhé) husto vedľa seba. Celý kartón sa dá potom zavesiť na zárubňu alebo strop tak, aby stužky viseli 10 cm nad zemou. Vždy, keď dieťa bude vychádzať alebo vchádzať do izby, bude musieť prejsť labyrintom. Na chvíľu stratí orientáciu a rodiča z očí. V prípade, že je táto situácia zo začiatku pre dieťa nepríjemná, mal by sa rodič postaviť na druhú stranu labyrintu a dieťa povzbudzovať, aby sa nebálo cezeň prejsť. Postupom času dieťa prekoná strach a cez stužky bude smelo prechádzať.
- papierové hodiny - deťom vie pomôcť, keď budú oboznámení s časom príchodu rodičov. Je dobré, ak rodič spolu s dieťaťom vytvorí papierové hodiny, ktoré dieťa môže vymaľovať, ako sa mu páči. Ručičky sa môžu vystrihnúť z tvrdého papiera a pripevniť na ciferník sponou, aby sa nimi dalo krútiť. Ak rodič bude musieť odísť a na dieťa bude dávať niekto pozor, na papierových hodinách nastaví spolu s dieťaťom čas svojho návratu. Dieťa si bude môcť ručičky riadnych hodín porovnať s tými na svojich hodinách a podľa nich bude vedieť, kedy sa rodič vráti. Je dobré, aby rodič pred odchodom dieťaťu vysvetlil, že v danú hodinu sa vráti a dieťa sa nemusí ničoho obávať.
- strážca detí - v čase neprítomnosti rodiča, sa môže plyšové zvieratko stať „strážcom dieťaťa“, ktoré bude odháňať všetky nebezpečenstvá. Je dobré plyšovému zvieratku vymyslieť meno, umiestniť ho na policu, vedľa dverí, odkiaľ má prehľad a na všetko vidí a vymyslieť dieťaťu príbeh o jeho „strážcovi“, ktorý môže znieť nasledovne: „Keď mama alebo ocko musia odísť, mávajú deti niekedy strach. Je to úplne normálne. Ale na strach poznáme liek, a to strážcov detí. Každé dieťa, ktoré chce osobného strážcu, ho aj dostane. Ako taký strážca vyzerá, to vedia iba samy deti a ich rodičia. Strážca deti stráži, ochraňuje ich, keď rodičia sú mimo domu. Preto sedí vždy na svojom mieste, ktoré sme preňho vybrali. Už sa nemusíš báť. Pokiaľ sú mama s ockom preč, strážca dáva na teba pozor, a keď sa vrátia, oddychuje. Máš už takého strážcu? Ak nie, tak je najvyšší čas na jeho výber. Keď ho už nebudeš potrebovať, jednoducho ho daruješ nejakému chlapčekovi alebo dievčatku, ktorému sa zíde tak ako teraz tebe.“
Netreba zabúdať, že ak dieťa pociťuje veľký strach z odlúčenia od rodičov, nie je dobré, aby rodičia tajne opúšťali dieťa. Je dôležité dieťaťu vždy dopredu povedať, že nachvíľu rodičia odídu, povedať kam, a kedy sa vrátia a vysvetliť mu, prečo nemôže ísť s nimi. Odchod nie je dobré zbytočne predlžovať a dramatizovať, pretože by dieťa prežívalo väčší pocit bezmocnosti a slabosti. Treba už len dodať, že neexistuje žiadny všeobecne platný návod, ktorý by deťom stretnutie s odlúčením uľahčil alebo by ich bolesť a smútok zmiernil. Dôležité je prijať dieťa s jeho smútkom, slzami, bolesťou. Dieťa má na ne právo. Ak bude dieťa cítiť, že ho rodičia berú vážne, pocíti oporu a bezpečie. Tým získa vieru, že jeho bolesť z odlúčenia zmizne.
Použitá literatúra:
ROGGE. J. U, 1999. Dětské strachy a úzkosti. Praha: Portál, 1999. 216 s. ISBN 80-7178-237-8.
ŘÍČAN, P a kol., 1997. Dětská klinická psychologie. Praha: Grada Publishing, 1997. 450 s. ISBN 80-7169-512-2.
STIEFENHOFER, M. 2002. 55 rád... keď sa dieťa bojí. Praktická, rýchla a kompetentná pomoc. Bratislava: Belimex, 2002. 47 s. ISBN 80-89083-14-5.
Spracovala: Mgr. Andrea Kučerová, CPPPaP Levice
Uvedený dokument si môžete stiahnuť a vytlačiť tu.
