Materiály pre rodičov

Deti potrebujú hranice


Láska k deťom ide ruka v ruke s dávaním mu určitých „obmedzení“, aby sme im pomohli „vstúpiť“ do života ako slobodným a zrelým ľuďom, ktorí si môžu pre svoj život vybrať to, čo uznajú za vhodné, a zároveň si budú vedieť niesť prípadné následky za svoje správne i menej správne rozhodnutia.

Čo sú hranice?
Hranice vymedzujú priestor, poskytujú istotu a bezpečie, dávajú najavo nejaké územie, oblasť, na ktorej platia isté zákonitosti. Sú to predovšetkým viditeľné, jasné hranice, ktorých sa môžeme dotknúť. Ale zároveň poznáme aj hranice, ktoré sú fiktívne, neviditeľné, vnútorné, ktoré nám pomáhajú prežiť.
Rešpektovať hranice detí znamená zaručiť im dôstojný vývoj. V tomto zmysle hranice chránia, ale neuchránia pred skutočnosťou. Kto chce deti ušetriť od skúsenosti s tesnými hranicami, spôsobuje to, že robí vyvíjajúce sa deti nespôsobilé života.

Má alebo nemá zmysel stanoviť hranice?
Veľakrát sa stretávame s negatívnym chápaním pojmu „hraníc“ spájaného s trestom, napomínaním, zákazom, moralistickým kázaním a odmietaním. Zároveň sa za tým skrýva veľká miera výchovnej neistoty v konaní absencii kladného sebahodnotenia, malá alebo žiadna dôvera vo vlastné schopnosti - ale súčasne i túžba po všeobecnej platných normách a hodnotách.
Mnohí rodičia chápu správnu výchovu ako absenciu hraníc a pravidiel a naopak deti hľadajú viac ako inokedy výrazné autority, podľa ktorých by sa mohli orientovať. Deti potrebujú čitateľné a pevné osobnosti.
Pokiaľ deti cítia pevnosť, sú schopné sa orientovať. Pevnosť vytvára hranice, keď chýba, vládne neistota a deti sa snažia hranice testovať a zisťovať, ako ďaleko môžu zájsť. Pevnosť nemá nič spoločné s krikom, s fyzickým alebo psychickým násilím alebo s panovačnosťou - skôr sa tým myslí pevnosť v hlase, vnútorný pokoj a vzájomná úcta.
Stanoviť hranice vo výchove znamená deti uvoľniť, dávať im odvahu, aby sa vo svojej roly vyznali. Rešpektovanie dieťaťa a úcta k nemu posilňuje pocit jeho vlastnej hodnoty, dodáva mu dôveru, utvrdzuje v ňom spoľahlivosť a uľahčuje orientáciu.

O hraniciach a vzájomnej úcte
Deti chcú hranice a pravidlá. Chcú mať jasno. Chcú vedieť na čom sú. Hranice poskytujú pomoc, zjednávajú ochranu, vytvárajú spoľahlivý systém súradníc, v ktorom sa môžu vyznať. Hranice súčasne deti podnecujú k tomu, aby sa zoznámili s priestorom na druhej stane známych hraníc a dobývali ich. Narážať na hranice, trieť sa o ne pre dieťa znamená poznať hranice svojich súčasných možností a zároveň to dieťa motivuje, aby vyskúšalo niečo nové.
Rodičia, ktorí sú vo výchove svojich detí ľahostajní, často sa namiesto stanovených jasných pravidiel uchyľujú len k zákazom a trestom. Tie však majú na deti negatívny vplyv, pretože sa snažia lámať detskú vôľu. Tresty a zákazy nie sú vhodným prostriedkom pre stanovenie hraníc: zákazy vedú deti k tajnostiam a ku klamstvu, zaťažujú nové skúsenosti nepríjemnými pocitmi a zlým svedomím. Tresty vytvárajú bloky. Deti sa potom cítia malé, ako by sa s nimi nepočítalo vážne ako so samostatne mysliacimi partnermi. Byť dôsledný neznamená, že budeme dieťa pokorovať. Stanoviť dieťaťu hranice znamená vážiť si ho a hľadieť na neho ako na blížneho. Stanoviť hranice a byť dôsledný je založené na vzájomnej úcte. Kto má dieťa v úcte, môže očakávať úctu i od nich. Rešpektovať dôstojnosť deti znamená sprostredkovať im úctu k rodičom.
Stanovenie hraníc je založené na vzájomnom rešpekte a dôstojnosti. Rešpektovať dôstojnosť dieťaťa predpokladá, že dieťa rešpektuje dôstojnosť dospelého.

Prílišná voľnosť
Pokiaľ vo výchove nie sú žiadne pravidlá, žiadne hranice a prevláda absolútna voľnosť vo výchove môžu nastať ťažkosti vo výchove a neistota v konaní:
  • v emocionálnej orientácii - dieťa sa v skupine necíti dobre, len ťažko nadväzuje kontakty s druhými ľuďmi. Deti nemajú pocit, že sú pre ostatných dôležité.
  • v sociálnej orientácii - deťom chýbajú osobné vzory, ktoré by im ukazovali hranice, pravidlá a morálne smernice v konaní. Vzory, podľa ktorých by sa deti orientovali, s ktorými by sa stretávali a vysporiadali. Deti vychovávané vo veľkej voľnosti mnoho sľubujú, ale málokedy to dodržia.
  • v túžbe po individualite - štýl absolútnej voľnosti deťom nedovoľuje, aby si vážili a rešpektovali samy seba. Nedostatok sebaúcty vedie k pohŕdaniu druhým človekom, k neuznávaniu jeho dôstojnosti. Absolútna voľnosť deti preťažuje, vyžaduje od nich výkony, ktorým sa nemôžu dostať a nemôžu ich realizovať.
  • v túžbe po sile - deti sa cítia nekompetentné, neschopné rozhodovať. Majú ťažkosti v preberaní zodpovednosti, ťažkosti s vysporiadaním sa s materiálnymi frustráciami.

Ako deti hľadajú a nachádzajú hranice
Keď deti hľadajú hranice, trú sa s nimi, sú pripravené prijať nové skúsenosti. Hranice deťom ukazujú ako ďaleko môžu zájsť. Zároveň upozorňujú na to, čo ešte nedokážu. Hrať sa s hranicami znamená hrať sa s vlastnými schopnosťami, ísť na vlastnú výkonnostnú hranicu, podrobovať sa výzvam pre posilnenie pocitu vlastnej ceny, skúšať hĺbku a emocionálny základ medziľudských vzťahov, testovať spoľahlivosť noriem a hodnôt, ktorými žijú rodičia.

Hľadanie hraním a ich prekračovanie preto poukazuje na:
  • kognitívny a citový vývoj krokov dieťaťa. Dieťa získalo skúsenosti, zažilo ich, je pripravené preskúmať iný neznámy terén. Prekračovanie hraníc ukazuje na nutnosť premýšľať o ich rozširovaní, o zmene pravidiel, o väčšom spolurozhodovaní dieťaťa pri riešení konfliktov.
  • prekračovanie hraníc vyzýva dospelých k tomu, aby sa im podrobili. Rodičia sú pre deti vzory, podľa ktorých sa deti orientujú. Ak deti nevedia na čom u rodičov sú, testujú ich hranice.

Vytýčiť hranice konaním pomáha deťom sa orientovať. Oproti tomu nekonečné hovorenie robí dieťa hluchým. Deti matku alebo otca nepočujú. Deti tušia: Mnoho rečí a „dobre mienených slov“ je spojených s nedôslednosťou.
V konfliktných situáciách je dôležité trvať na dodržiavaní dohodnutých pravidiel - a to rozhodným postojom tela a jasnou rečou. Deti cítia, ako záväzne rodičia dodržiavané pravidlá berú. Pravidlá a hranice sa dajú osvojiť len skrz konania a prežívania - a to tak dlho, pokiaľ neprídu nové situácie, ktoré ponúkajú k ich prekračovaniu.

Umenie stanoviť hranice
Pri stanovení hraníc je cesta cieľom, hladké stanovenie hraníc neexistuje. Čo ešte včera platilo ako zaručený recept, dnes už neplatí a zajtra bude beznádejne zastarané. Deti sa menia práve tak ako dospelí a tým sa stále mení výchovný vzťah. Dovoliť si chyby dodáva pokoj, znamená odklon od predstavy, že je človek dokonalý. Dokonalosť neexistuje - ani vo výchove, ani inde.
Stanovenie hraníc nemá nič spoločné s trestom. Tresty sa väčšinou dovolávajú akejsi abstraktnej morálky - „To sa nerobí“ - s ktorou si dieťa v predškolskom a v školskom veku nevie čo počať. Tresty znamenajú odplatu, panovačnosť. Chcú zlomiť vôľu, vykonávajú nátlak a neslúžia k zlepšeniu a zmene rušivého, resp. ťažkosti v správaní či prekračovaní hraníc. Tresty môžu mať krátkodobý úspech, ale plodí negatívne správanie a postoje.
Keď rodičia stanovujú hranice, musia zároveň premýšľať, ako reagovať, keď sa hranice porušia a nedodržia sa dohody. Pritom nejde o trest alebo zákazy, ale skôr o logické dôsledky a prirodzené následky. Logické dôsledky majú súvislosť s chybným správaním, napr. pri porušovaní hraníc. Majú vzťah k „tu“ a „teraz“, tzn. zamerané dopredu, na konštruktívne riešenie konfliktov. Prirodzené dôsledky dieťaťu ukazujú: viem viac ako len porušovať hranice alebo nedodržiavať pravidlá, môžem byť tiež konštruktívny. Tresty posilňujú komplexy menejcennosti (to, čo všetko človek nemôže!), logické následky posilňuje sebahodnotenie (to, čo všetko môže!). Prirodzené dôsledky neobsahujú žiadne hrozby „Ak si neupraceš izbu, tak...“ rovnako neustupujú každej nemiestnej požiadavke dieťaťa. Práve naopak dieťa povzbudzujú, aby pomáhalo pri zmene rušivého správania. Tresty zbavujú odvahy a svojprávnosti, prirodzené dôsledky budujú. Prirodzené dôsledky vracajú dieťaťu zodpovednosť za konanie a správanie. Dávajú mu pociťovať dôsledky nepríjemného správania, zároveň však ukazujú cesty a východiská.


Použité zdroje:
Rogge Uwe -Jan (2000): Děti potřebují hranice. Praha: Portál. ISBN: 80-7178-418-4.


Spracovala: Mgr. Anna Jančová, CPPPaP Levice

Uvedený dokument si môžete stiahnuť a vytlačiť tu.
Späť