Materiály pre pedagógov:

Užitočné informácie o krízovej intervencii a možnostiach pomoci deťom/žiakom v prípade prírodnej katastrofy, výskytu pandémie, dopravnej nehody, smrti


     Trauma, reakcie na traumu a stres
Ak človeka postretne nešťastie, či katastrofa, ide väčšinou o udalosť, ktorá je nepredvídateľná, neovládateľná, vyvoláva skutočné pocity tiesne a presahuje bežnú ľudskú skúsenosť. Takéto udalosti považujeme za traumatizujúce; zanechávajú v psychike ľudí stopu a hoci sa podvedomie bráni tým, že potláča spomienky na takýto bolestivý zážitok, trauma ovplyvňuje život v podobe neuróz a psychóz, ktoré niekedy (pri deficite pomoci) prerastú až v posttraumatickú stresovú poruchu.
Psychická trauma je duševný úraz, nervový šok, život ohrozujúca udalosť, ktorú človek zažil priamo alebo ako svedok a vyvolala strach, hrôzu, pocity beznádeje a zúfalstva, neistotu, stratu pocitu bezpečia a prispôsobivosti (Hartl, Hartlová, 2010). Reakcie na stratu sú prítomné na všetkých úrovniach (bio-psycho-sociálno-spirituálnej):

Akútne reakcie na stres spôsobený traumou (sú bežné a ustupujú po 2 - 3 mes.):
  • Fyzické - chvenie a vzrušenie (spôsob akým sa telo zbavuje stresu), zvýšená pohotovosť, zrýchlenie tepu srdca, problémy s dýchaním, gastrointestinálne problémy, problémy so spánkom, tenzia, bolesť, bolesti hlavy, nadmerné pocity únavy;
  • Emocionálne - prudké a výrazné zmeny nálad, hnev alebo hostilita, depresia, úzkosť, strach alebo panika, bezmocnosť, priamy alebo nepriamy pocit viny, osamelosť, hanba alebo zhnusenie zo seba, zvýšená podráždenosť;
  • Kognitívne - negatívny postoj (pre zrušené istoty), dezorientácia a neschopnosť sústrediť sa, spomalené alebo zrýchlené myšlienkové procesy, neschopnosť „kvôli lesu vidieť stromy“, egocentrizmus (ako nástroj na prežitie);
  • Sociálne/behaviorálne - látková závislosť (alkohol, drogy), poruchy príjmu potravy, zúženie aktivít, neschopnosť vykonávať rutinné aktivity, deteriorizácia viery, zúženie sociálnych kontaktov („druhí si nevedia predstaviť, čo som prežil“), rigidná príchylnosť alebo odmietnutie kultúrnych štandardov.

Dlhodobé reakcie na stres:
  • Pozitívne zmeny – redefinícia životných cieľov, zvýšenie flexibility copingových = zvládacích stratégií, zvýšenie tolerancie k osobnostným odlišnostiam druhých, rozvoj nových významných duchovných alebo náboženských hodnôt, zvýšená schopnosť zdieľania (autentických) emocionálnych reakcií;
  • Negatívne zmeny - zvýšená kontrola a rigidita (aby ich druhí nezraňovali), permanentný návrat ku schémam, nesprávny spôsob zvládania stresu a napätia (závislosti, ventilovanie hnevu), neschopnosť iniciovať alebo udržať si vzťahy, vyhýbanie sa novým výzvam;
  • Ďalšie dlhodobé reakcie na stres (v prípade ich pretrvávania je vhodné obrátiť sa na odborníka) - depresia, jednoduché alebo špecifické fóbie, panické záchvaty, úzkostné syndrómy, hanblivosť a nedostatok sociálnych vzťahov, pesimizmus a apatia, zhoršenie kognitívnych funkcií, zhoršenie fyzického zdravia (psychosomatika), oslabenie imunitného systému a náchylnosť k infekciám, strata viery.

Obete

Primárna obeť - účastník nešťastia, priamo exponovaná obeť.
Sekundárne obete - rodina alebo blízki priatelia primárnej obete.
Terciárne obete:
  • pomáhajúce profesie, poskytovatelia zdravotnej a psychologickej pomoci,
  • tí, ktorí boli poškodení alebo prišli o majetok,
  • tí, čo prežili,
  • svedkovia, okolostojaci (môžu byť viac traumatizovaní ako aktuálna obeť),
  • obyvatelia miesta, kde sa nešťastie odohralo,
  • ďalej jednotlivci (aj skupiny), ktorí strácajú sebaovládanie, ak sú v expozícii alebo blízkosti nešťastia (napr. zlodeji, rôzne psychopatológie);

Vo vzťahu prostredia školy ku situácii straty (smrti):
priamo spojená s prostredím školy (žiak alebo učiteľ konkrétnej školy v dôsledku nehody, choroby...):
  • smrť žiaka, ktorý školu navštevoval,
  • smrť učiteľa, ktorý v škole vyučoval,
  • špecifickým prípadom je smrť žiaka alebo učiteľa v škole,
nepriamo súvisiaca s prostredím školy:
  • smrť žiaka alebo učiteľa napr. v dôsledku dlhodobej choroby,
nesúvisiaca priamo s prostredím školy:
  • smrť blízkej osoby, ktorá bola blízkou osobou žiaka alebo učiteľa;

Potreby populácie postihnutej nešťastím/ katastrofou:
  • prvoradá je záchrana,
  • počas krízovej situácie musia byť najprv (v súlade s Maslowovou hierarchiou potrieb) naplnené potreby bezpečia (fyzické i psychické – emocionálna podpora),
  • kontakt s najbližšími („Komu môžeme zavolať ?“),
  • zabezpečiť informovanosť, človeka, čo zbiera informácie a distribuuje ich ostatným,
  • získanie kontroly nad situáciou (aktivovať ľudí, aby robili niečo užitočné, dať im pozitívny zmysel),
  • obnova základnej dôvery;

Opatrenia, ktoré zmierňujú psychosociálne následky katastrofy sa môžu podľa podoby udalosti a ďalších podmienok líšiť. Vždy však majú spoločný cieľ (Vodáčková a kol., 2002):
  • uznať, že sa niečo závažné stalo a že život po udalosti pre rad ľudí už nikdy nebude ako predtým,
  • uznaním umožniť, aby pozostalí postupne začlenili udalosť do vlastnej životnej skúsenosti a sami seba späť do ľudského spoločenstva,
  • spracovaním danej udalosti v čase umožniť, aby sa traumatizujúci podnet ohraničil a začal sa odlišovať, teda aby znovu nadobudol aj netraumatizujúci význam (→ tento dážď nie je ten istý, ako ten, ktorý spôsobil povodeň, zvuk dažďa môže aj upokojovať, tento autobus nie je rovnaký ako ten, ktorý havaroval, autobusom sa dá aj pohodlne jazdiť do práce a pod.);

Krízová intervencia

Pod krízovou intervenciou rozumieme - špecializovanú pomoc osobám, ktoré sa ocitli v kríze a jej úlohou je vrátiť človeku jeho psychickú rovnováhu, narušenú kritickou životnou udalosťou.

Možnosti intervencie pri práci so stratou
Krízová intervencia - je poskytovaná bezprostredne po udalosti (po 36 - 48 hod. od nešťastia, najneskôr do dňa pohrebu obetí) a to v prostredí školy, (najprv) v učiteľskom kolektíve - aby bol dostatočným zdrojom opory pre žiakov, zároveň môže pomôcť poskytovateľovi krízovej intervencie vybrať najbližších a príbuzných obete, ktorí by mohli byť viac zasiahnutí stratou, ale aj menej zasiahnutí stratou (napr. spolužiaci z okolitých tried), v triede, aj ďalším stratou zasiahnutým jednotlivcom.
→ poskytujú ju profesionáli v pomáhajúcich profesiách, psychológovia (školský psychológ, psychológ CPPPaP), pedagógovia, sociálni pracovníci, ktorí absolvovali vzdelávanie v oblasti poskytovania krízovej intervencie; môžu ju poskytovať aj „laici“ → pomáhanie sociálnou blízkosťou, emocionálnou oporou;
„Pokiaľ chcete pomôcť pozostalým, musíte byť emocionálnou špongiou. Väčšina ľudí si myslí, že musia radiť, riešiť problémy, byť užitoční. Nemusíte. Nemusíte nič hovoriť, vlastne ani nemôžete povedať nič, čo by skutočne potešilo, nemusíte dávať rady (aj tak by boli na nič) a nemusíte robiť nič. Proste tam iba buďte s nimi, vcíťte sa do ich bolesti, strachu a trápenia. Plňte rolu špongie. Táto rola znamená, že sa budete cítiť bezradní a neužitoční, pretože nič nerobíte – ale v skutočnosti robíte veľmi veľa – ste tam, s ním, pre neho....“ (Špatenková, 2013, str. 117; podľa Wilber, 1995, In: Badura-Madej, 1999).

Krízovú intervenciu v praxi ďalej tvoria aktivity:
  • podpora ventilácie emócií (sloboda vyjadriť slzy, hnev i strach) a ich potvrdenie (pochopenie traumatických reakcií ako bežných, nie „normálnych“),
  • aktívne počúvanie (vyžaduje si zručnosti - umenie mlčať, práca s tichom),
  • konfrontácia s realitou a eliminácia tendencií k odmietaniu a skresľovanie reality,
  • identifikácia „najdôležitejšieho“ problému, ktorý je nutné riešiť,
  • zhodnotenie doterajších adaptačných mechanizmov + copingových stratégií a využitie efektívnych adaptačných mechanizmov + copingových stratégií,
  • mobilizácia zdrojov pomoci,
  • vytvorenie plánov pomoci.

Čomu je dobré sa v krízovej intervencii vyvarovať (Špatenková a kol., 2004, Špatenková, 2013):
  • utešovanie (vyhýbajte sa slovám ako napr. „Bude to lepšie.“, „To chce čas.“), dávanie „dobrých“ rád („musíte“ alebo „mali by ste“), pretože je to nepatričné,
  • snaha zabrániť plaču, tlmenie emocionálnych reakcií (namiesto „Neplač!“ radšej „Môžeš sa vyplakať.“ + podať smútiacemu vreckovky a poskytnúť mu priestor a čas na plač),
  • používanie eufemizmov namiesto „silných“ slov (spí, odišiel namiesto mŕtvy, smrť, pohreb), pretože popierajú pozostalým právo na smútok a trúchlenie,
  • vynucovanie rýchlych rozhodnutí,
  • hranie sa na spasiteľa (snaha zachrániť pozostalého za každú cenu),
  • bagatelizovanie intenzívnych prejavov reakcie na stratu (napr. problémov s prijímaním potravy, porúch spánku, užívania alkoholu a iných drog), príliš časté podávanie upokojujúcich liekov.

Požiadavky na poskytovateľa krízovej intervencie (Anyalaiová, 2019, Špatenková a kol., 2004):
  • fyzické zdravie a spôsobilosť,
    • žiadne signifikantné duševné problémy, sociálna prispôsobivosť, schopnosť zvládať záťaž a stres,
    • emocionálna kapacita,
    • kognitívne schopnosti, schopnosť riešiť problémy, schopnosť rýchlo vyhodnotiť ohrozenie, nebezpečie – vo vzťahu k sebe i k druhým,
    • sociálne zručnosti - správanie vzbudzujúce dôveru, komunikatívnosť, schopnosť spolupráce,
    • vzdelanie a skúsenosti, vedomosti o existujúcich službách psychosociálnej pomoci,
    • prístup ku komunitnej a rodinnej podpore,
    • sebaúcta,
    • duchovný presah;

    Kľúčové kompetencie učiteľa v problematike straty a smútkového procesu (Ištvánová, 2017):
    • vedieť zachytiť žiakov v situácii straty, venovať im pozornosť v rámci ich procesu smútenia, uvedomovať si možný dopad na výkon, sklon k sociálnej uzavretosti,
    • vedieť komunikovať so žiakom zažívajúcim smútok zo straty blízkej osoby v procese smútenia (akceptovať ak žiak o svojom prežívaní straty nechce hovoriť),
    • vedieť požiadať o odbornú pomoc poradenské zariadenie pre triedu i pre seba (smrť žiaka/učiteľa alebo blízkej osoby žiaka či učiteľa),
    • vedieť pracovať so žiakom, ktorý zažíva normálny smútkový proces a odlíšiť ho od smútenia, ktoré je pretrvávajúce (rodič často sám zápasí so smútkom – „nevidí“).

    Smútkové poradenstvo - dlhodobejšia práca s vybranými trúchliacimi jednotlivcami alebo trúchliacou skupinou, podľa ich smútkovej reakcie.
    → poskytujú ho profesionáli pracujúci v oblasti poradenstva, psychoterapie (klinický psychológ);
    Práca s traumou - v prípade komplikovaného a abnormného zármutku.
    → poskytujú ju profesionáli pracujúci v oblasti psychoterapie, psychiatrie;

    Copingové (zvládacie) stratégie

    So životnými ťažkosťami je možné bojovať rôzne. Ako sa človek vysporiadava s náročnými životnými situáciami, záleží hlavne na jeho copingových stratégiách (ide o aktívny a vedomý spôsob zvládania stresu/záťaže). Ako sme už uviedli, jednou z aktivít poskytovateľa krízovej intervencie je pomôcť identifikovať pozostalým ich (dominantné) copingové stratégie. Porozmýšľajte: „Aké copingové stratégie ste v minulosti použili ?“, resp. „Čo Vám v minulosti pomohlo ?“, „Čo by Vám mohlo pomôcť teraz zvládnuť ťažké chvíle ?“

    Integratívny model copingových stratégií – BASIC Ph (Prof. M. Lahad, Tel Hai College Israel; podľa Anyalaiová, 2019):
    • B (believe) hodnoty - modlenie sa, viera v Boha, viera v druhých i v seba, orientácia na hodnoty, duchovno, ktoré človek uznáva a drží sa ich;
    • A (affective) emócie - vyjadrovanie emócií (verbálne – rozprávaním, neverbálne – tanec, maľba), vyplakanie sa, podpora, láska;
    • S (social) socializácia - vyhľadávanie blízkosti dôležitých ľudí (rodina, kamaráti, spoločenstvo), psychoterapia;
    • I (imagine) imaginácia - všetky druhy umenia, relaxácia, snívanie, fantázia, humor, zábava, filmy;
    • C (cognitive) kognícia - získavanie informácií, chcú sa dozvedieť, chcú veciam rozumieť, plánovanie dopredu, hľadanie nových stratégií;
    • Ph (physical) fyzické aktivity- potrebujú fyzické zážitky, šport, príroda, jedlo, drogy, sex;
    (Model poukazuje na to, že človek disponuje šiestimi potencionálnymi dimenziami alebo „kanálmi“, ktoré sú jadrom jeho copingového štýlu. V bežnej situácii človek reaguje bežnými spôsobmi, bežne využíva 2-3 kanály. V traumatickej situácii má človek pocit, že nič nefunguje. Čím viac zvládacích kanálov využívame, tým ľahšie môžeme krízu prekonať.)

    Inventár adaptívnych (vedomých) copingových stratégií (Vodáčková a kol., 2002):
    • kontakt s pocitmi, schopnosť uľaviť si plačom, hnevom, zorientovať sa v protichodných pocitoch, rešpektovať emócie u druhých (nepodliehať mýtu „Silný človek má svoje emócie pod kontrolou.“),
    • schopnosť zdieľať a oboznamovať (schopnosť a zručnosť prizvať blízkych k tomu, čo prežívame, dokázať to zdieľať a tiež vedieť byť s druhými, keď niečo prežívajú),
    • dobrý kontakt s telom (nám môže poskytnúť správu o individuálnych hraniciach únosnosti v určitých situáciách a môže mať pre nás dôležitý ochranný a varovný význam),
    • kontakt s vlastnými potrebami (hlavne v traumatických krízových situáciách alebo v stavoch psychického a fyzického vyčerpania sa stretávame so základnými ľudskými potrebami, napr. potreba tepla, bezpečného miesta, ticha, jedla, bezpečného kontaktu, spánku, ktoré je potrebné rešpektovať a podporiť),
    • vedomie vlastných hraníc – napr. vyjadriť súhlas či nesúhlas podľa vlastných potrieb,
    • orientácia v situácii s využitím dostupných prostriedkov a informácií (usporiadať si vlastné informácie a doplniť ich o ďalšie informácie, aby predstava o danej veci bola úplná, napr. aj informácie o smútení a trúchlení, príbehy iných pozostalých, brožúrky, knihy),
    • schopnosť využiť svoje vlastné staršie skúsenosti (kladné i záporné),
    • schopnosť využiť existenciu a skúsenosti blízkych ľudí, využiť potenciál prirodzenej komunity,
    • schopnosť využiť vzorce kolektívneho správania (obyvatelia územia, ktorí zažili prírodnú katastrofu sú na ňu lepšie pripravení, než obyvatelia, ktorí takúto skúsenosť nemajú),
    • otvorenosť neobvyklým tvorivým riešeniam, zapojenie fantázie (v situácii krízy musíme zapojiť tvorivosť v prípade, že sme už vyčerpali dostupné a známe riešenia, predpokladom je, že sme vtedy zvýšene vnímaní voči ďalším možnostiam a sme viac otvorení zmene),
    • viera a nádej (v zlepšenie, budúcnosť),
    • zmysel utrpenia (v situáciách krízy môžeme dočasné utrpenie vnímať ako cestu vedúcu k vyššej kvalite nášho bytia).

    Deti/žiaci a trauma a ich copingové (zvládacie) stratégie

    Detská reakcia na traumu - reakcie zrkadlia stupeň vývinu detí, uvedomovanie smrti závisí od stupňa ich vývinu (Anyalaiová, 2019):
    • od narodenia do 2 rokov:
      • vysoká úzkosť je manifestovaná plačom, hryzením, hádzaním predmetov, cmúľaním palca a nepokojným správaním;
    • od 2 - 6 rokov:
      • dieťa sa zamestnáva opätovným prehrávaním traumatickej udalosti,
      • úzkostná väzba pripútania smerom ku poskytovateľovi intervencie,
      • stáva sa tichým, nehovoriacim,
      • krátke obdobie smútku,
      • problémy so spánkom, nočné mory, telesné reakcie (pomočovanie),
      • precitlivenosť na zmeny v dennej rutine,
      • nerozumie smrti, môže klásť relevantné otázky („Kam odišla stará mama ?“, „Kedy sa znovu s ockom uvidíme ?“, „Pôjdeme do neba ?“ alebo magické myšlienky „Raz
      • prekvapím mamičku, pôjdem do neba a privediem ocka späť.“),
      • tolerujú len určitú úroveň bolesti („Prečo sú všetci smutní ?“);
    • od 7 - 10 rokov:
      • hra ako metóda vyjadrenia,
      • znížená koncentrácia pozornosti,
      • môže fantazírovať o udalosti so spasiteľským koncom,
      • ústup dôvery voči dospelým,
      • možné problémy s vyjadrovaním emócií,
      • porovnávajú pred a po,
      • horšie zvládanie záťažových situácií,
      • regresia na predchádzajúci vývin. stupeň, enurézy, telesné dysfunkcie, zlá nálada,
      • môžu preberať rolu opatrovateľov,
      • pokusy o nezávislosť,
      • zvýšený problém s kontrolou správania,
      • zvýšená potreba rutiny,
      • tendencie k úniku viac ako dospelí;
    • od 10 - 12 rokov dievčatá, 12 – 14 rokov chlapci:
      • zvýšená detinskosť v postojoch, infantilita,
      • hnev na neférovosť katastrofy,
      • manifestovaná eufória a vzrušenie z prežitia,
      • vidí symbolický význam v znameniach pred katastrofou a priraďuje symbolické dôvody prežitiu katastrofy,
      • často potláčajú myšlienky a pocity, aby sa vyhli konfrontácii s katastrofou,
      • pocity osamelosti,
      • môže súdiť a hodnotiť vlastné správanie,
      • môže mať pocit zdeformovanej budúcnosti, nezmyselnosti existencie,
      • psychosomatické problémy,
      • môžu sa uzatvárať do seba a potrebujú povzbudzovanie k zdieľaniu,
      • môžu testovať hranice;
    • od 12 - 18 rokov:
      • podobný spôsob reakcií na stres ako dospelí,
      • vnútorný boj: dieťa – dospelý,
      • môžu cítiť hnev, hanbu, zradu, vinu, zmätok a vyjadrovať frustrácie rebéliou,
      • posudzujú a hodnotia vlastné správanie a správanie druhých,
      • ich prežitie ich môže viesť k pocitu nesmrteľnosti,
      • sú často podozrievaví, chránia sa pred reakciami ostatných,
      • problémy so spánkom, s prijímaním potravy, psychosomatické ochorenia,
      • depresie, impulzívne správanie, útočenie na členov rodiny,
      • zneužívanie drog a alkoholu ako dôsledok vnímanej nezmyselnosti sveta,
      • strach, že sa katastrofa alebo tragédia budú opakovať,
      • potrebujú si nájsť vlastný zmysel života.

    Školské krízy:
    • autonehoda, nehoda školského autobusu
    • choroba/pandémia
    • (u)topenie sa
    • prírodná katastrofa
    • únos
    • zabitie
    • samovražda (vyžaduje si špecifické postupy krízovej intervencie !)

    Deti, ktorým zomrie rodič:
    • 80% detí sa vysporiada so stratou dobre, 20% detí sa nemá dobre ani po roku,
    • úroveň fungovania rodiča → najsilnejší prediktor prispôsobenia sa dieťaťa na smrť rodiča (úzkosť, spánok, zdravie u detí),
    • zármutok deti lepšie zvládajú v prítomnosti konzistentného dospelého, ktorý napĺňa ich potreby a pomáha im vyjadriť pocity zo straty,
    • strata matky = viac každodenných životných zmien + strata zdroja emócií, strata otca = strata materiálnych vecí, bývania,
    • deti po smrti rodiča potrebujú: podporu, starostlivosť, kontinuitu,
    • zvlášť citlivá skupina – adolescentné dievčatá, ktorým zomrela matka.
    → oznamovateľom správy o tragickej udalosti, smrti by mala byť rodina - odborník môže pomôcť rodinných príslušníkov pripraviť na to, akou formou to s dieťaťom zdieľať
    → dôležitá je aj podpora rodiny, aby smútili spolu, aby to nebolo tabu (plač osamote spôsobuje odcudzenie)
    → varovné znaky: každé správanie, ktoré nie je typické pre dané dieťa a trvá niekoľko dní alebo dlhšie, všímajte si zveličené správanie ako vzdávanie sa obľúbených činností, znížený výkon v škole, zvýšenú potrebu oponovať, dramatickú zmenu priateľov, náhlu zmenu vzhľadu; u mladších detí - problémy s jedením, menej komunikujú, vzdorujú, viac neposlúchajú.

    Copingové stratégie pre deti (poradenstvo rodičom):
    • znova vybudujte a potvrďte vzťahy a väzby - láska a starostlivosť v rodine, zvýšený čas strávený s deťmi, dajte im najavo, že vás zaujímajú, rodičia pokračujú v roli ochrancu a živiteľa, fyzická blízkosť,
    • rozprávajte sa s deťmi o tragédii - pomôžte im ventilovať ich pocity, akceptujte všetky emócie,
    • pracujte s hnevom a agresiou, tolerujte regresívne správanie,
    • podporujte hru,
    • zdieľajte spolu čo najviac informácií, dovoľte im diskutovať o ich teóriách,
    • zdôrazňujte budúcnosť.

    Dajte strate zmysel:
    • pripomínajte stratu: zdieľajte spomienky na podobnosti s milovaným zosnulým, vytvorte rituály spojené s pripomenutím dátumu narodenia, zapáľte špeciálnu sviečku počas rodinných stretnutí,
    • potvrďte silné reakcie na stratu: poskytnite príležitosti na emočné sebavyjadrenie, zdieľajte pocity,
    • podporujte trúchlenie, plač je v poriadku (je to bežná reakcia),
    • poskytujte informácie, pýtajte sa otvorené otázky,
    • pokračujte v živote a láske s novými hodnotami a zmyslom života,
    • vytvárajte priestor pre zotavovanie: vytvárajte príležitosti pre radosť, premýšľanie, podporujte zdravý životný štýl - odpočinok, aktívne trávenie voľného času, spoločenské aktivity,
    • podporujte zvládanie: buďte k dispozícii a počúvajte, poskytujte optimálnu podporu (myslite na to, že trúchlenie môže byť komplikované a vyčerpávajúce),
    • umožnite im „byť len tak“.

    Práca s médiami
    • vyberte hovorcu, ktorý jediný bude poskytovať médiám informácie,
    • nechajte na neho telefonický kontakt,
    • používajte jednoduchý jazyk, krátke vety, stručný obsah,
    • buďte priateľský, súcitný a úprimný,
    • strážte si neverbalitu - ruky, nohy, očný kontakt, tón hlasu,
    • chráňte žiakov pred komunikáciou s médiami (väčšie riziko sekundárnej traumatizácie) - využiť právo neposkytnúť rozhovor, okuliare, kapucňa, vyhýbať sa kamere → žiakovi môžu média položiť otázku, len v prítomnosti dospelého (zákonného zástupcu)

    Zistite si pred interview:
    • Aká bude téma rozhovoru (topic)?
    • Aká bude štruktúra rozhovoru? /majú nejaké otázky?
    • Aký odkaz by ste chceli, aby sa dostal ku komunite?
    • Na aké otázky bude náročné odpovedať?

    Čo oznámiť?
    • čo sa stalo, vynechajte senzácie, alebo romantické opisy udalostí, rovnako ako informácie, ktoré by mohli zvádzať k napodobňovaniu,
    • koho sa to týka (všeobecne),
    • kde sa to stalo, kedy, aké sú prognózy zúčastnených,
    • ďalšie zdroje informácií,
    • vyhnite sa „no comment“ - navodzuje to dojem, že máte čo skrývať,
    • vložte odkaz, posolstvo, riešenie, návrhy, ktoré môžu pomôcť (Anyalaiová, 2019; In: Brock et al., 1996).


    Použitá literatúra:
    Anyalaiová, M. 2019. Nepublikované materiály z kurzu Krízová intervencia na školách v prípade prírodnej katastrofy, útoku, smrti učiteľa/žiaka. Žarnovica, 2019
    Hartl, P. – Hartlová, H. 2010. Velký psychologický slovník. Praha: Portál, 2010. ISBN 978-80-7367-686-5
    Ištvánová, E. 2017. Podpora duševného zdravia detí a rodín po strate. Dostupné na internete: www.komposyt.sk/files/DVO 2026.pdf
    Špatenková, N. a kol. 2004. Krizová intervence pro praxi. Praha: Grada Publishing, 2004. ISBN 80-247-0586-9
    Špatenková, N. 2013. Poradenství pro pozůstalé. Praha: Grada Publishing, 2013. ISBN 978-80-247-3736-2
    Vodáčková, D. a kol. 2002. Krizová intervence. Praha. Portál, 2002. ISBN 80-7178-696-9


    Spracovala: Mgr. Zuzana Krnáčová, CPPPaP Levice

    Uvedený dokument si môžete stiahnuť a vytlačiť tu.