Materiály pre rodičov
Tipy pre rodičov – ako sa detí pýtať „Ako bolo v škole?“ tak, aby Vám odpovedali
Deti v škole zažívajú, aké to je byť súčasťou školy, nachádzajú nových priateľov, menia sa a rastú ako ľudia. Ako rodičia, ale chceme tiež čo najviac informácií o tom, čo sa deje v čase, keď nie sú s nami. Chceme poznať radosti, ktoré prežívali, nové veci, ktoré sa naučili a chceme byť upozornení na všetky ťažkosti, s ktorými sa stretli. No mnohí rodiča však často na otázku „Tak ako bolo dnes v škole?“ dostávajú každý deň rovnakú alebo len veľmi stručnú odpoveď. Ako teda môžeme pozitívne pôsobiť na naše deti, aby sa nám otvorili a podelili sa s nami o zážitky zo svojho dňa v škole ? Uvedieme Vám niekoľko tipov:
Prečo „Ako bolo v škole?“ nefunguje?
Škola môže byť pre deti náročná (aj keď idú veci dobre) a preto hneď na začiatku môže byť bariérou v konverzácii nálada dieťaťa. Po ceste domov si urovnáva myšlienky v hlave a nechce sa o ničom baviť. Ak budete v tejto chvíli tlačiť, aby sa Vám zdôverilo, pravdepodobne sa dočkáte len nevrlej odpovede. Doprajte mu preto čas. Nech si usporiada pocity, zvládne emócie a poskladá prežité chvíle.
Deti počúvajú, vidia a robia toľko nových vecí a keď sa vrátia domov potrebujú bezpečie, pokoj a vedieť, že ste šťastní, že sú späť. Namiesto rozprávania a kladenia všetkých otázok, na ktoré hľadáte odpovede, počkajte s otázkami na neskôr. Ponúknite im objatie, zabávajte sa a robte všetko, aby sa Vaše dieťa cítilo bezpečne a pohodlne. Nechajte sa viesť pocitmi dieťaťa. Ono dá najavo, či je pripravené na rozhovor alebo ešte nie.
Ak dostávate na otázky jednoslabičné odpovede, zatiaľ neprišiel ten správny čas. Vtedy začnite s dieťaťom rozhovor tým, že mu porozprávajte, ako prebiehal Váš deň a inšpirujte ho. Mladšie deti totiž často nevedia, ako hovoriť o dni, ktorý prežili. Čím viac im toho poviete, tým viac porozumejú tomu, ako hovoriť o svojom dni. Keď sa dieťa začne zapájať a odpovede sa sypú, neprestávajte sa pýtať, udržujte konverzáciu živú. Záujem nepredstierajte, musí byť úprimný, dieťa Vás rýchlo prekukne.
Bariérou k rozhovoru môže byť napríklad aj to, že sa stalo príliš veľa vecí a dieťa nevie presne, čo Vám má povedať. O tom, akí boli spolužiaci, ako chutil obed, alebo že odpadla hodina telesnej?
Pýtajte sa otvorené a konkrétne otázky, napríklad: „S kým si dnes trávil/a čas cez prestávku? Kto sedel vedľa teba na obede?“. Takto sa dieťa dokáže vrátiť v čase a so svojich prežitkov vytvoriť zážitky. Tiež mu dáte najavo, čo Vás vlastne zaujíma. Ak chcete počuť živé a pútavé veci, pýtajte sa napríklad, čo najlepšie, resp. najhoršie sa dnes stalo. Rozviniete konverzáciu a pomôžete dieťaťu začať rozprávať.
Príklady ďalších zaujímavých otázok:
- Aká bola tá najlepšia vec, ktorá sa ti dnes v škole stala?
- Povedz mi niečo, čo Ťa dnes rozosmialo.
- Keby si si mohol/mohla vybrať, s kým by si chcel/a v triede sedieť?
- Ktoré miesto v škole je NAJ?
- Povedz mi, aké zvláštne slovo si dnes počul/a?
- Ak by som dnes zavolal/a Tvojej pani učiteľke, čo by mi o Tebe povedala?
- Pomohol/pomohla si dnes s niečím niekomu?
- Pomohol dnes niekto Tebe?
- Môžem Ti dnes nejako pomôcť s prípravou projektu do školy?
- Povedz mi jednu vec, ktorú si sa dnes naučil/a.
- Kedy si sa dnes cítil/a najšťastnejší/ia?
- Kedy si sa dnes nudil/a?
- Aké slovo dnes použila učiteľka najčastejšie?
- čom alebo čo, by ste sa mali v škole učiť viac?
- čom alebo čo, by ste sa mali v škole učiť mene?
- Ku komu vo Vašej triede by si sa mohol/mohla správať milšie?
- Ako a kde sa cez prestávku hráš najčastejšie?
- Kto je tou najzábavnejšou osobou vo Vašej triede a prečo?
- Čo Ti dnes na obede chutilo?
- Ak by si zajtra mohol/mohla byť učiteľom, čo by si robil/a?
Iným dôvodom, prečo je Vaše dieťa mĺkve, môže byť strach z Vášho hodnotenia. Dieťa prakticky už od nástupu do škôlky a školy silno vníma, že sledujete, ako sa učí a vychádza s ostatnými. To často pociťuje ako tlak, aby dosahovalo určitý výkon. A práve takýto pocit spôsobuje, že sa nechce podeliť o zážitky zo svojho dňa.
Skúste sa preto radšej zahrať nejakú hru, alebo sa venovať niečomu zábavnému, prípadne si spolu čítať a uvidíte, aké témy prirodzene vyplávajú na povrch. Problém totiž je, že niekedy sa snažíme dostať k informáciám príliš rýchlo. Pri nejakej aktivite však prebieha rozhovor uvoľnenejšie a spontánnejšie, takže dieťa sa necíti pod dozorom. Určite sa Vám skôr zdôverí s neúspechom v škole, ak sa cíti v pohode a je medzi Vami dôvera. V takýchto chvíľach sa však pokúste zdržať akéhokoľvek hodnotenia a „nálepkovania“. Ak dieťa pocíti, že nie je v pohode, ak Vám povie to najhoršie, uzatvorí sa v sebe a nedozviete sa už nič.
Príčina toho, že neviete, ako prebiehal deň Vášho dieťaťa však môže byť (najmä u malých detí) aj oveľa prozaickejšia, krátka pamäť. Krátkodobá pamäť, kde sa ukladajú informácie dočasne, sa len buduje. Drobec má preto len obmedzenú schopnosť, ako si na konci dňa opätovne vyvolať zážitky z rána, dopoludnia alebo obeda. Pamäť sa však časom zlepšuje, u niekoho rýchlejšie, u iného pomalšie.
Pokúste sa porozprávať pri vyzdvihovaní dieťaťa zo školy aj s inými rodičmi, učiteľmi a vychovávateľmi. Mali by ste poznať dianie v škole a triede, aby ste mohli naň nadviazať. Pomôže Vám to v konkrétnych otázkach a dieťa si dokáže ľahšie spomenúť na udalosti, ktoré sa odohrali. Tiež je dôležité uvedomiť si, že dieťa často ešte nezvláda pokryť slovnou zásobou mnohé emócie, takže sa mu o pocitoch v škole rozpráva ťažko. Môžete mu pomôcť tým, že sami budete používať slová ako vzrušujúci, nahnevaný, obávajúci sa, frustrovaný, v spojitosti so správaním dieťaťa a ono si tak vytvorí spojenie správania a emócie.
Snáď najdôležitejšie je – počúvať. Ak sa dieťa rozhodne podeliť sa o svoj deň, nechajte ho rozprávať bez prerušovania. Rodičia majú tendenciu skákať do reči s mnohými otázkami, ale práve v tomto momente sa ich pokúste zadržať. Dieťa sa bude cítiť isté samo sebou a Vy ho mlčaním a načúvaním v tomto pocite podporujete.
Použité zdroje:
KREJČOVÁ L., BODNÁROVÁ Z., a kol., 2014. Specifické poruchy učení. Dyslexie, dysgrafie, dysortografie. Brno: Edika, 2014. 248 s. ISBN 978-80-266-0600-0.
JUCOVIČOVÁ D., ŽÁČKOVÁ H., 2018. Jak se učit s dítětem se specifickou poruchou učení a s poruchou pozornosti. Praha: Nakladatelství D+H, 2018. 164 s.
VEREŠOVÁ, J. 2018. Vizualizácia ako súčasť edukácie detí a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Bratislava: MPC, 2018. 28 s. ISBN 978-80-565-1438-2.
VEREŠOVÁ, J. 2020. Využitie metód vizualizácie a kompenzačných prostriedkov pri integrácii a inklúzii žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Bratislava: MPC, 2020. 20s. ISBN 978-80-565-1451-1.
Spracovala: Mgr. Kamila Kadlecová, PhD., CPPPaP Levice
Uvedený dokument si môžete stiahnuť a vytlačiť tu.
