Materiály pre rodičov

Zásady výchovy úzkostných detí

• dôležitosť vzoru - tak ako deti preberajú od svojich rodičov sebaisté a dôveryhodné správanie, preberajú aj ich úzkostné správanie. Skúste popremýšľať o svojich vlastných strachoch, úzkostiach a pouvažovať, či ich chcete odovzdať aj svojim deťom (typický príklad je: prebratý, odpozorovaný strach, napr. z pavúkov);
• bezpodmienečná láska - je láska, kedy svoje deti milujeme bez výhrad, či kladenia podmienok, kedy sa deti cítia byť milované, chránené a akceptované. Deťom to dodáva istotu a silu, nepochybujú o sebe a netrpia pocitmi menejcennosti. Prejavovať deťom rodičovskú lásku a náklonnosť by malo byť každodennou samozrejmosťou (vyjadrenie: „ľúbim ťa, keď si takýto poslušný a dobrý...“ je príkladom nesprávnej reakcie rodiča - podmienečnej lásky). Milovať svoje dieťa také aké je, aj s jeho slabosťami, strachmi, chybami - to je bezpodmienečná láska;
• posilňovanie sebadôvery - dieťa, ktoré má primerané sebavedomie, netrpí pocitmi menejcennosti, ľahšie prekonáva situácie vyvolávajúce pocity úzkosti, strachu. Sebadôveru môžeme rozvíjať napr.: rozvíjaním záujmov dieťaťa - dieťaťu poskytneme priestor a slobodnú možnosť vyskúšať si, v čom by sa rado rozvíjalo, v čom by sa cítilo úspešné; neriadime sa heslom: „keď niečo začneš, treba to dokončiť“, naopak, necháme dieťaťu čas, aby si našlo „svoju“ oblasť, ktorá by mu prinášala radosť a uspokojenie. Ak už dieťa má svoju záľubu/záľuby, kde realizuje svoj potenciál, treba si dať pozor na neprimerané očakávania, ide predovšetkým o to, aby táto činnosť priniesla dieťaťu potešenie. Tešte sa z úspechov dieťaťa, neprehliadajte ich, pochvalou oceňte to, čo sa podarilo, bez „ale“ („...pekné, ale...“). Sebadôveru dieťa nadobúda aj tým, že mu prenecháme primerané kompetencie a zodpovednosť, aby mohlo získať samostatnosť. Začíname od maličkostí, ktoré sú deti schopné dobre zvládnuť (obliecť sa, vybrať si oblečenie, zbaliť si batoh, pomôcť pri prestieraní stola, atď.). Dôležité je tiež podporovať u nich rozhodnosť, prejavovať im dôveru („verím ti, že to dokážeš, a keď si nebudeš vedieť dať rady, som tu pre teba“), podporovať ich v riešení problémov - úzkostné deti majú často tendenciu vyhýbať sa problémom, podpora ale neznamená preberať ich problémy na seba a riešiť ich za ne;
• empatia - snažiť sa vžiť do situácie dieťaťa a pochopiť ju, reagovať na jeho strachy a úzkosti s primeranou vážnosťou a nepredstieraným záujmom, nezľahčovať problémy, nebagatelizovať, nekritizovať, nekomentovať, nehodnotiť...;
• nájsť si čas na rozhovor o strachoch a úzkostiach; rozhovor by však nemal mať formu výsluchu, je potrebné dať mu patričnú vážnosť, využiť vhodnú príležitosť, počas rozhovoru ostať pokojný a priateľsky naladený, empatický, plný záujmu, nepredstieranej pozornosti, empatie, aktívne načúvať tomu, s čím sa nám dieťa zveruje a dať si pozor na vlastné reakcie (údiv, zdesenie, prekvapenie, výsmech - takýmito reakciami dáme dieťaťu najavo, že problém je veľký a nedá sa riešiť, alebo, že je bezvýznamný a nechápeme ho). Vhodné je tiež dieťa ubezpečiť, že každý máme svoje strachy, čo síce problém nevyrieši, ale pre dieťa je vhodnou útechou, že s takýmito ťažkosťami nie je jediné;
• vhodné sú tiež rôzne rituály, vďaka ktorým dieťa načerpá veľa pozitívnej energie, utužia sa rodinné väzby medzi jednotlivými členmi rodiny - rodinné obedy alebo večere, spoločné víkendy, rozprávky na dobrú noc, atď.;