Materiály pre pedagógov:

Podpora tolerancie a vzájomného rešpektu


“Tolerancia nespočíva v tom, že zdieľame názor niekoho iného, ale v tom, že poskytneme druhému právo mať iný názor.” Viktor Frankl

     Tolerancia je slovo, ktoré je v spoločnosti často skloňované, či už ide o toleranciu, medzi pohlaviami, názormi, postojmi, k inej kultúre, národnostnej alebo etnickej skupine a pod.. V rozmanitom svete je prirodzené, že sa ľudia medzi sebou líšia. Tak, ako zvieratá a rastliny, podobne aj ľudia sa prispôsobili možnostiam a podmienkam, v ktorých žili - z biologickej stránky (napr. farba pleti alebo výšky), aj zo spoločenskej a kultúrnej stránky (napr. fungovanie rodiny, zvyky, spôsob života). Nejde o to, že jedni sú lepší a druhí horší, len sú odlišní. Strach z neznámeho nám bráni priblížiť sa im - a strach niekedy vedie až k odmietaniu druhých alebo nepriateľstvu voči nim (Gregussová, et al, 2013; Šišková, 1998). Odlišnosti nás však neohrozujú, naopak, môžu nás obohatiť o videnie sveta aj z iných perspektív.
     S toleranciou sa deti stretávajú už v rodine, správanie voči iným odpozorujú od svojich rodičov. Ďalším miestom, kde je dieťa vedené k tolerancii je škola a školské zariadenia. Škola poskytuje deťom/žiakom vzdelanie, výchovu a možnosti pre rozvíjanie záujmových aktivít. V súčasnosti sa na školách navzájom stretávajú rozmanité sociálne, kultúrne, jazykové a etnické skupiny a je nevyhnutná potreba tolerancie nielen od žiakov, ale aj od pedagógov a zamestnancov školy.
     Základným predpokladom tolerancie je mať úctu k sebe samému, mať úctu k iným a mať o sebe vytvorený pozitívny sebaobraz. V školách ju môžeme posilňovať formou rozličných zážitkových aktivít a tým predchádzať rôznym sociálno-patologickým javom.

PODPORA TOLERANCIE V ŠKOLSKOM PROSTREDÍ
Podpora tolerancie a vzájomného rešpektu je ukotvená v Dohovore o právach detí:
  • v článku 2: „... bez akejkoľvek diskriminácie podľa rasy, farby pokožky, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného, etnického alebo sociálneho pôvodu, majetku, telesnej alebo duševnej nespôsobilosti, rodu a iného postavenia dieťaťa alebo jeho rodičov, alebo zákonných zástupcov.“ „... aby bolo dieťa chránené pred všetkými formami diskriminácie alebo trestov založených na postavení, činnosti, vyjadrených názoroch alebo presvedčení jeho rodičov ...“
  • v článku 12: „... schopné formulovať svoje vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať sa o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú ...“
  • v článku 14: „...uznávať právo dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva....“
  • v článku 22: „... dieťa žiadajúce o postavenie utečenca alebo, ktoré je v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považované za utečenca, ... , dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv stanovených týmto dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, kde sú uvedené štáty zmluvnými stranami“
  • v článku 23: „ ... duševne alebo telesne postihnuté dieťa má žiť plnohodnotný a riadny život v podmienkach zabezpečujúcich dôstojnosť, podporujúcich sebadôveru a umožňujúcich aktívnu účasť dieťaťa v spoločnosti“
  • v článku 30: „... kde existujú etnické, náboženské alebo jazykové menšiny alebo osoby domorodého pôvodu, nesmie byť dieťaťu, ktoré patrí k takejto menšine alebo domorodému obyvateľstvu, odopierané právo spoločne s príslušníkmi svojej skupiny používať vlastnú kultúru, vyznávať a vykonávať vlastné náboženstvo a používať svoj vlastný jazyk.“

Sprievodca školským rokom 2022/2023 vydané MŠVVaŠ SR v podpore ochrany a dodržiavaní ľudských práv a slobôd v prostredí škôl a školských zaradení odporúča:
Inkluzívne vzdelávanie, školské podporné tímy
Právne predpisy/dokumenty
  • Princípy inkluzívneho vzdelávania vo výchove a vzdelávaní: § 2 písm. ai), § 3 písm. d) a § 144 ods. 1 písm. e) zákona č. 245/2008 Z. z.
  • § 84a zákona č. 138/2019 Z. z.
  • Prvý akčný plán stratégie inkluzívneho prístupu vo výchove a vzdelávaní na roky 2022 – 2024
  • Stratégia inkluzívneho prístupu vo výchove a vzdelávaní
  • Metodický materiál desegregácie škôl pre zriaďovateľov, riaditeľky a riaditeľov – Spolu v jednej lavici (ďalej len „metodika desegregácie“)
  • Metodika debarierizácie škôl a školských zariadení v Slovenskej republike

Priority/odporúčania
  • Vytvárať školské podporné tímy, ktoré zároveň fungujú ako prvá úroveň poradenského systému; podporovať ich pôsobenie na školách; implementovať princípy inklúzie a multidisciplinárneho prístupu.
  • Vytvárať klímu školy pre vzájomnú spoluprácu, šíriť myšlienky vzájomného rešpektu, podpory a spolupráce, rozvíjať schopnosti nenásilnej komunikácie, akceptácie odlišností a eliminovať prejavy intolerancie a nenávisti.
  • Vytvárať podmienky na individuálnu podporu všetkých detí a žiakov v školách a zároveň zabezpečiť rovnosť príležitostí, rešpektovanie výchovno-vzdelávacích potrieb a individuálnych osobitostí detí, žiakov alebo účastníkov výchovy a vzdelávania a podporovať ich aktívne zapojenie do výchovno-vzdelávacích činností.
  • Pedagogickú diagnostiku orientovať predovšetkým na zohľadňovanie silných stránok dieťaťa alebo žiaka, identifikovanie prekážok a nerovností vo výchove a vzdelávaní a ich následné odstraňovanie.

Vzdelávanie detí a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami
Priority/odporúčania
  • Dieťa/žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sa vzdeláva podľa školského vzdelávacieho programu (ďalej len „ŠkVP“) školy. Ak jeho špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby neumožňujú, aby sa vzdelávalo podľa ŠkVP, dieťa/žiak sa vzdeláva podľa individuálneho vzdelávacieho programu (§ 7a ods. 1 písm. a) zákona č. 245/2008 Z. z.) vypracovaného v súlade s odporúčaniami zariadenia poradenstva a prevencie a po konzultácii so zákonným zástupcom dieťaťa.
  • Individuálny vzdelávací program sa môže priebežne počas školského roka upravovať tak, aby zohľadňoval aktuálne výchovno-vzdelávacie potreby žiaka.
  • Podmienkou prijatia dieťaťa alebo žiaka so zdravotným znevýhodnením alebo všeobecným intelektovým nadaním do školskej integrácie, do špeciálnej triedy alebo špeciálnej školy je odborná diagnostika v zariadení poradenstva a prevencie a písomná žiadosť zákonného zástupcu. V prípade potreby sa doplní aj odborná lekárska diagnostika.
  • Za účelom prekonávania prekážok súvisiacich so zdravotným znevýhodnením žiakov sa odporúča v súlade s právnymi predpismi zabezpečiť napr. pedagogického asistenta (na pomoc súvisiacu priamo s výchovno-vzdelávacím procesom), pomocného vychovávateľa (napr. na pomoc pri osobnej hygiene, samoobslužných činnostiach), prípadne zdravotníckeho pracovníka a vytvoriť personálnu podporu prostredníctvom pracovných miest PZ a OZ.
  • Deťom a žiakom so zdravotným znevýhodnením umožniť vo vyučovacom procese, ale aj v čase mimo vyučovania, používanie kompenzačných a iných pomôcok a poskytovať im primerané úpravy v súlade s ich individuálnymi špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

Vzdelávanie detí cudzincov
Priority/odporúčania
  • Kurzy štátneho jazyka pre deti cudzincov s povoleným pobytom na území Slovenskej republiky organizačne a finančne zabezpečujú regionálne úrady školskej správy v spolupráci s orgánmi územnej samosprávy podľa § 10 ods. 12 zákona č. 596/2003 Z. z.
  • Prispôsobiť obsah vyučovania aktuálnej jazykovej úrovni žiaka na základe posúdenia a výsledku jeho pedagogickej diagnostiky; vyučovať slovenský jazyk ako cudzí jazyk.
  • Podporovať cielenú spoluprácu škola – učiteľ – rodič/zákonný zástupca – žiak.

Metodické a podporné materiály
  • Príručka pre učiteľov žiakov - cudzincov Slovenčina ako cudzí jazyk
  • Metodické materiály a videá zamerané na utečencov, azyl a migráciu pre učiteľov a žiakov vo veku 6 – 9 rokov, 9 – 12 rokov
  • Informácie k vzdelávaniu žiakov z Ukrajiny a podporné materiály a webináre

TOLERANCIA
     Pojem tolerancia pochádza z latinského slova „tolerare“ – strpieť tzn. označuje akúkoľvek formu znášanlivosti. Vyjadruje znášanlivý, ústretový vzťah k odlišnosti, k inakosti, k iným – k jednotlivcom, národom či národnostiam, k rozličným skupinám odlišujúcim sa náboženstvom, svetonázorom, kultúrou, zvykmi, tradíciami, hodnotami, životným štýlom a pod. (Mesežnikov, 2019)
     Tolerancia znamená ochota akceptovať odlišnosti – názory, kultúru, fyzický jav, vierovyznanie, životný štýl, národnú identitu a pod. a prejavovať rovnoprávnosť všetkých ľudských bytostí. Tolerancia znamená otvorenosť mysle k rôznym zmenám, schopnosť zmeniť svoje názory, postoje, rozhodnutia na základe nových argumentov, umenie dialógu a dohovoru bez víťazov a porazených (Hennelová, Szobiová, 2018).
     Tolerancia má veľký význam pre spolunažívanie ľudí s rozdielnymi identitami a charakteristikami. Znášanlivosť voči inakosti neznamená, že ten, kto prejavuje ústretovosť, musí sám vyznávať a uplatňovať názory, tradície, hodnoty a spôsob života iných ľudí (Mesežnikov, 2019).
     Tolerantný človek slobodne vyjadruje svoj názor, zároveň nekritizuje, neposudzuje, ale rešpektuje druhého človeka. Ide o ochotu učiť sa rešpektovať názor a brať do úvahy argumenty iných, tiež uvažovať o možnostiach korekcie intolerantných postojov. To však neberie možnosť brániť sa voči správaniu, ktoré nám ubližuje (Václavová et al.c2023). Ide o širšie nastavenie na vzájomnú empatiu, o zmysel pre pochopenie odlišnosti, o snahu udržať a zachovať túto odlišnosť v rámci pokojného spolunažívania. Tolerancia ako model správania môže dlhodobo existovať iba vtedy, keď ľudia budú prejavovať schopnosť vnímať situáciu optikou iných, keď sa dokážu vžiť do pocitov iných ľudí. Nejde o prejav slabosti, podriadenosti alebo vzdania sa vlastných názorov a hodnôt. Naopak je to prejav sebadôvery, ukazovať uvedomenia si pevnosti a trvácnosti vlastných postojov, znak otvorenosti a viery vo svoje ideály. Tolerantným, empatickým vzťahom vyjadrujeme úctu a rešpekt, preukazuje tým, že sa snažíme správne pochopiť ľudí s odlišnými názormi, že uznávame ich právo na vyjadrenie ich názorov, považujeme to za nespochybniteľný prejav ich individuality (Mesežnikov, 2019).
     Opakom tolerancie je intolerancia, ktorej podoby sú veľmi rozmanité – prejavy násilia, utláčania, ničenia a iných foriem nespravodlivosti (Hennelová, Szobiová, 2018). Netolerancia často vychádza z predsudkov, ktoré sú získané a naučené od rodiny, blízkeho okolia a spoločnosti. Predsudky vytvárajú negatívne nastavenie bez dostatku overených informácii (Václavová et al.).

Toleranciu môžeme zhrnúť do troch základných charakteristík:
  • ochota akceptovať odlišnosti - napr. kultúru, náboženské vyznanie, životný štýl a uznávať rovnoprávnosť všetkých ľudí. Pretože žiaden človek by nemal byť diskriminovaný len preto, že má napríklad inú farbu pleti a podobne;
  • otvorenosť mysle k rôznym zmenám a schopnosť revidovať svoje názory, postoje vo svetle nových argumentov;
  • súvisí s dialógom, čiže dohovoriť sa, uzatvárať kompromisy a hľadať riešenia bez víťazov a porazených, tzn. obidve strany si zachovajú svoju dôstojnosť (Brižeková, c2023).

Kusý (2003) rozdeľuje rôzne formy a stupne tolerantného správania:
  • pasívna tolerancia (ľahostajnosť) – je introvertná a egoistická – tzn. že je to tolerancia ľudí, ktorí chcú mať od všetkých pokoj, čo im nemôžu byť užitoční a nemôžu z nich profitovať;
  • laissez fair, laissez passer – ži a nechaj žiť: pasívna tolerancia nezakladá spolužitie, iba umožňuje žiť vedľa seba. Ide teda len o elementárny spoločenský konsenzus – nevstupujeme si do cesty, navzájom sa vyhýbame a snažíme sa žiť vedľa seba tak, aby sme sa navzájom čo najmenej všímali;
  • aktívna tolerancia – ako záväzok integrovať odlišných ľudí do spoločnosti, v ktorej žijeme vedľa seba a pomáhame im pri tejto integrácii tzn. brať ich s celou vlastnou identitou a inakosťou ako seberovných.
     Podľa Kusého (2003) východiskom tolerancie musí byť snaha o porozumenie a pochopiť toho druhého, poznať jeho kultúru, tradície, zvyky, nechať si vysvetliť jeho spôsob života a celý jeho hodnotový systém.
     Čím viac poznáme toho druhého, čím viac vieme pochopiť jeho pohnútky a zvyky, čim viac sa zbližujeme s jeho kultúrou a mravmi, tým menej je pre nás ten druhý cudzincom, záhadou, voči ktorej sme v strehu a tým je nám bližší. Čím viac niekoho chápeme, tým viac sme ochotný ho tolerovať.
     S toleranciou sú spojené aj významné dni, kedy si ju pripomíname:
16. november - Medzinárodný deň tolerancie. V 1995 členské štáty UNESCO prijali Deklaráciu princípov tolerancie. Cieľom je zvýšiť povedomie spoločnosti o potrebe tolerancie a o nebezpečenstve a negatívnych dôsledkov intolerancie. Tolerancia spočíva v uznaní všeobecných ľudských práv a základných slobôd človeka, v rešpektovaní bohatstva rozmanitosti kultúr.

10. december - Deň ľudských práv. Pripomína prijatie Všeobecnej deklarácie ľudských práv, je to oslava ľudských práv a pripomienka ich porušovania. V tento deň sa koná i udeľovanie Nobelovej ceny mieru v nórskom Oslo (Václavová et al., c2023).

     Výchova k tolerancii je neoddeliteľnou zložkou edukácie zameranej na formovanie spoločnosti. Jej úmyslom je možné pripraviť ľudí nielen na stret s inakosťou, ale zapojiť ich aj do rozličných charitatívnych podujatí zameraných na elimináciu sociálnej a kultúrnej nerovnosti (Denciová, 2012).
     Vychádzajúc z požiadaviek doby, v ktorej sa stret rôznych kultúr a ich príslušníkov neustále zintenzívňuje a v ktorej sa mnohé migrujúce skupiny čoraz viac mobilizujú a presúvajú aj na vzdialenejšie miesta, za ciele výchovy k tolerancii považujeme:
  • „prispieť k akceptácii inakosti vo svojom okolí s cieľom vnímať ju ako sprievodný jav európskej integrácie a svetovej globalizácie;
  • poukázať na kultúrnu, rasovú, etnickú, náboženskú, ideologickú, politickú... rozmanitosť a naučiť ju vnímať ako prirodzený kultúrno-spoločenský fenomén;
  • prispieť k rešpektovaniu kultúrnych, spoločenských a iných odlišností minorít majoritou;
  • naučiť majoritu k solidarite a empatii voči sociálne a kultúrne slabým sociálnym a kultúrnym skupinám;
  • vymedziť hranice tolerancie inakosti a poukázať na možné riziká jej expanzie v cudzom kultúrno-spoločenskom prostredí, resp. areáli;
  • zabrániť genocíde a rôznym iným formám, podobám a prejavom diskriminácie a prenasledovania na báze odlišnosti/inakosti;
  • poskytnúť pomoc v podobe charity na takúto pomoc odkázaným“ (Denciová, 2012, s. 79).
     Dôležitým krokom k presadeniu tolerancie vo vzťahoch medzi národmi a štátmi bolo zaradenie charakteristiky tolerancie do preambuly Charty OSN (1945) v podobe výzvy „prejavovať znášanlivosť a žiť spolu v mieri navzájom ako dobrí susedia“. Ďalším významným krokom bolo v roku 1995 prijatie Deklarácie princípov tolerancie organizáciou UNESCO, v ktorom sa tolerancia definuje ako „hodnota a sociálna norma občianskej spoločnosti, prejavujúca sa v práve všetkých členov občianskej spoločnosti byť odlišnými, v zabezpečení trvalo udržateľnej harmónie medzi rôznymi vierovyznaniami, politickými, etnickými a inými sociálnymi skupinami, v rešpektovaní rôznorodosti rôznych svetových kultúr, civilizácií a národov, v pripravenosti porozumieť a spolupracovať s ľuďmi odlišnými svojím vzhľadom, jazykom, presvedčením, zvykmi a vieroukou“. Deklarácia spája toleranciu s univerzálnym konceptom demokracie: „Tolerancia je povinnosť podporovať presadzovanie ľudských práv, pluralizmu (vrátane kultúrneho pluralizmu), demokracie a právneho štátu. Tolerancia je koncept, ktorý znamená odmietnutie dogmatizmu a absolutizácie pravdy, potvrdzovanie noriem stanovených v medzinárodných právnych dokumentoch v oblasti ľudských práv“ (Mesežnikov, 2019, s.54).
     Všetci ľudia majú rovnaké práva – právo na plnohodnotný, zmysluplný a kvalitný život bez ohľadu na farbu pleti, pohlavie, národnosť, etnickú príslušnosť, jazyk, náboženstvo a i. Tolerancia je aktívny prístup vyplývajúci z porozumenia všeobecných ľudských práv a základných slobôd iných. Tolerancia je úcta a rešpekt k sebe samému a ku každému inému človeku (Václavová et al., c2023).

ĽUDSKÉ PRÁVA A PRÁVA DETÍ
     S toleranciou úzko súvisia ľudské práva, ktoré hovoria o tom, že „všetci ľudia sú rovnocennými, úplnými a doživotnými držiteľmi ľudských práv.“ Ľudské práva sú univerzálne a všeobecne platné, ktoré sú rovnaké pre všetkých ľudí na celom svete. Sú neodňateľné, nedeliteľné a vzájomne podmienené a spolu vytvárajú vzájomne sa dopĺňajúci systém. Ľudské práva sú odrazom základných ľudských potrieb a stanovujú nevyhnutné požiadavky na dôstojný život ľudí. Tým, že dodržiavame ľudské práva, zároveň všetci prijímame zodpovednosť za rešpektovanie práv iných ľudí, ako aj za ochranu osôb, ktorých práva sú porušované alebo ktorým sú práva upierané (Flowers, 2007).
     Edukácia k ľudským právam predstavuje proces, ktorého cieľom je vytvárať kultúru ľudských práv. Základom výchovno-vzdelávacieho procesu je aktívna účasť detí, prostredníctvom ktorého si deti dokážu osvojiť poznatky o ľudských právach a porozumieť súvisiacim otázkam, získať zručnosti a spôsobilosti potrebné na obhajovanie ľudských práv a rozvíjať názory a postoje, ktoré rešpektujú rovnoprávnosť a dôstojnosť (Flowers, 2007).
     Neoceniteľným nástrojom pri oboznamovaní detí s ľudskými právami je Dohovor o právach dieťaťa, prijatý OSN. Dohovor poukazuje na tie ľudské práva, ktoré sa týkajú detí. Deti, ktoré získavajú poznatky a skúsenosti o svojich právach, si uvedomujú, že samy majú práva, dokážu porozumieť ich významu a na základe svojich potrieb tieto práva prispôsobiť a uplatňovať.
Dohovor o právach dieťaťa obsahuje 54 článkov týkajúcich sa práv detí, ktoré možno vymedziť do troch súhrnných kategórii:
  • ochrana a zaistenie bezpečnosti detí a zahrnutie istých špecifických problémov (zneužitie, zanedbávanie a vykorisťovanie);
  • zaopatrenie - plnenie špecifických potrieb detí (výchovy, vzdelávanie a zdravotnej starostlivosti);
  • aktívna účasť - uznanie rozvíjajúcich sa schopností detí pri rozhodovaní a účasti na aktivitách v spoločnosti s blížiacim sa vekom dospelosti.
     Program vzdelávanie mládeže k ľudským právam Rady Európy charakterizuje výchovu a vzdelávanie k ľudským právam ako výchovno-vzdelávacie aktivity a programy, ktoré sa v spätosti s programami podporujúcimi interkultúrne učenie, aktívnu účasť a posilňovanie postavenia menšín zameriavajú na podporu rovnosti k ľudskej dôstojnosti.

Stanovením základných rysov tejto kultúry môžeme následne charakterizovať všeobecné ciele výchovy a vzdelávania k ľudským právam a k právam detí:
  • posilňovať rešpekt k ľudským právam a základným slobodám,
  • oceňovať ľudskú dôstojnosť a rozvíjať individuálnu sebaúctu a úctu k iným ľuďom,
  • rozvíjať postoje a správanie, ktoré povedú k rešpektovaniu práv iných,
  • zabezpečiť skutočnú rovnosť medzi mužmi a ženami a rovnaké príležitosti pre ženy vo všetkých oblastiach,
  • podporovať rešpektovanie, porozumenie a oceňovanie rozmanitosti, a to najmä voči rôznym národnostným, etnickým, náboženským, jazykovým a iným menšinám a komunitám,
  • podnecovať k aktívnejšiemu občianstvu,
  • podporovať demokraciu, spoločensky rozvoj, sociálnu spravodlivosť, spolunažívanie, solidaritu a priateľstvo medzi ľuďmi a národmi,
  • podporovať činnosti medzinárodných inštitúcii zameraných na vytváranie kultúry mieru, ktorá je založená na univerzálnych hodnotách ľudských práv, na medzinárodnom porozumení, tolerancii a nenásilí (Flowers, 2007).

MULTIKULTÚRNA VÝCHOVA
     Tolerancia sa stáva dôležitou podmienkou v multikultúrnej spoločnosti bezkonfliktného spolužitia ľudí z rôznych sociálnych skupín, politických a náboženských orientácií, alebo etnického pôvodu. Prejavuje rešpekt, prijatie a uznanie bohatej rôznorodosti kultúr, foriem prejavu a spôsobov života ľudí pochádzajúcich z odlišného sociálneho kultúrneho prostredia. Tolerantné spolužitie v praxi znamená nielen rozpoznanie inakosti, ale aj jej rešpektovanie a chápanie, je mostom porozumenia medzi rozličnými komunikujúcimi spoločenstvami a jednotlivcami. V danom procese je dôležitý dialóg medzi rovnocennými a zároveň odlišnými, dialóg, ktorý zohľadňuje skutočnosť, že ten druhý má tiež svoje potreby, záujmy a túžby, aj keď niekedy úplne odlišné ako ja (Poláková, 2010).
     Multikultúrna výchova sa charakterizuje ako „výchova k tolerancii, k empatickému narezaniu na svet, ako výchovu k sociálnej spolupatričnosti, kultúrnemu pluralizmu, kooperácii a ako protipredsudkovú výchovu.“ Jej cieľom je sprostredkovať reflexiu vlastnej kultúry a na druhej strane otvoriť cesty k porozumeniu rozličných spôsobov života. Na jednej strane sa snaží rozvíjať zmysel pre solidaritu, toleranciu a spravodlivosť a na druhej strane sa snaží aj o porozumenie odlišností, myslenia a vnímania sveta inými. Súčasne sa usiluje o zmiernenie napätia v spoločnosti a o podporu pohľadu na jej členov bez stereotypov a predsudkov (Ľuptáková-Vančíková; 2008; Šenšelová, 2014).
     Ide o zachovanie existencie kultúrnej väčšiny a menšiny na báze rovného s rovným. Podľa Mistríka (2006 in Šenšelová, 2014) cieľom multikultúrnej výchovy je zaujať prijateľný postoj a prístup k iným kultúram a formuluje ich nasledovne:
  • tolerancia – prijatie iných kultúr s vedomím, že aj tie iné kultúry majú právo existovať. Ľudia, ktorí tolerujú odlišné kultúry, sú si vedomí vlastnej kultúrnej identity a životný štýl s ňou spojený si chcú chrániť;
  • empatia – ako rozvoj cítenia, schopnosť hľadieť na svet očami druhých ľudí. Je to schopnosť cítiť svet tak, ako ho cítia tí ostaní. Je dôležité si uvedomiť svoje predsudky a snažiť sa ich odstrániť;
  • participácia a starostlivosť – angažovanie sa vo vzťahoch medzi ľuďmi; je dôležité reagovať na nové situácie tým, že pochopíme správanie sa ľudí z iných kultúr;
  • spolupráca – prijatie odlišnosti a hľadanie kompromisov na dosiahnutie spoločného
     Multikultúrna výchova vnáša do vzdelania pochopenie a rešpekt pred inými kultúrami. Usiluje sa žiakov pripraviť do kultúrne rozmanitého sveta a vybaviť ich kompetenciami pre multikultúrnu komunikáciu. Varuje pred predsudkami, stereotypmi a inými formami intolerancie a učí orientovať sa v kultúrnych prejavoch rozličných národov. Vo výchovno-vzdelávacom procese je potrebné dospieť k tomu, aby žiaci odlišovali rozličné kultúrne vrstvy a aby si uvedomovali, že dominantná kultúra nie je jediná, ale že popri nej existuje množstvo ďalších plne rovnocenných menšinových kultúr (Šenšelová, 2014).
     V dnešnej dobe sú žiaci čoraz častejšie, v osobnom ale aj verejnom živote, vystavení rozličným kultúrnym vplyvom prostredníctvom kontaktov s príslušníkmi iných menšín a národností. Tradičná kultúrna rozmanitosť Slovenskej republiky sa prehlbuje, aj vplyvom globalizačných trendov a migrácie ľudí.

LGBTI+
     V súčasnosti je veľmi aktuálnou témou LGBTI+, ktorá úzko súvisí s toleranciou a s ľudskými právami. Skratka LGBTI znamená lesby, gejovia, bisexuálni, transrodoví a intersexuálni ľudia. Uvedené pojmy sa stávajú celosvetovo čím ďalej známejšími, avšak v rôznych kultúrach sa môžu objaviť aj iné termíny na označenie ľudí, ktorí vytvárajú páry rovnakého pohlavia, alebo tých, ktorí prejavujú svoje nebinárne rodové identity (www.gender.gov.sk).
     Odborná podpora mladých LGBTI ľudí, prináša so sebou hodnotové otázky, k danej téme VÚDPaP vytvoril materiál: Deti a mladí ľudia, ktorí sa identifikujú ako gejovia, lesby a bisexuáli v edukačnom a poradenskom procese - ktorý si môžete stiahnuť na stránke: https://vudpap.sk/wp-content/uploads/2022/06/Deti-a-mladi-ludia-ktori-sa-identifikuju-ako-gejovia-lesby-a-bisexuali-v-edukacnom-a-poradenskom-procese.pdf

VÝCHOVA K TOLERANCII V ŠKOLSKOM PROSTREDÍ
     Výchova k tolerancii je neoddeliteľnou súčasťou výchovy a vzdelávania na všetkých školách. Je dôležitou súčasťou Národného programu výchovy a vzdelávania v SR, ktorý je založený na systéme tvorivo-humánnej výchovy a vzdelávania ako výchovy k demokracii, tolerancii k menšinám, tolerancii k iným kultúram (Oravcová, 2004).
     Na priebeh výchovy a vzdelávania v škole mnohokrát vplývajú odlišnosti jednotlivých žiakov a skupín, s ktorými sa musia učitelia, žiaci a rodičia každodenne vyrovnávať a mali by vytvárať prijímajúce a podnetné prostredie, pozitívnu sociálnu klímu a tolerantné a vzájomne obohacujúce spolužitie, ktoré by malo byť základom školskej a osobnostnej úspešnosti žiakov (Gajdošová, 2010).
     Deti vyrastajú v určitom kultúrnom prostredí, ktoré mu sprostredkúva určité postoje, názory, hodnoty, vzorce správania, skúsenosti a poznatky. Následne deti tieto vplyvy prinášajú so sebou aj do školského prostredia (Porubský, 2002). Je veľmi dôležité, aby tieto poznatky boli pozitívne a aby mohol učiteľ na tieto poznatky nadviazať v ďalšom vzdelávaní a výchove. Pre niektoré deti sú pri vstupe do školy mnohé pravidlá a hodnoty menej pochopiteľné a majú výrazné problémy s ich prijatím a adaptáciou. Tieto zvyklosti je možne zmeniť len dobrovoľne a nenásilne (Šenselová, 2014).
     Z toho dôvodu je veľmi dôležité vychovávať deti k tolerancii inakosti. Školskí psychológovia spolu s pedagógmi sa stávajú iniciátormi zmien v edukačnom procese, stávajú sa i tvorcami a realizátormi multikultúrnej výchovy (Gajdošová, 2016).
     Pedagogický/odborný zamestnanec školy, ktorý by mal žiakov viesť k medzikultúrnej tolerancii a empatii, nemôže byť sám netolerantný a neempatický. Preto je dôležité, aby sa vo svojom celoživotnom vzdelávaní rozvíjali ako kultúrne, empatické a tolerantné osobnosti. Mal by byť schopný reflektovať a vyhodnocovať problémy a situácie v medzikultúrnej komunikácii, podporovať porozumenie medzi príslušníkmi rôznych kultúr a rozvíjať u detí pochopenie pre kultúrnu odlišnosť, ako aj ich zručnosti v spolupráci.

Všeobecné pedagogické kompetencie:
  • komunikačné zručnosti, zručnosti na riešenie problémov, konfliktov a na zvládnutie skupinovej dynamiky v triede,
  • schopnosť tolerancie a empatie voči odlišnosti,
  • schopnosť rešpektovať individuálne potreby žiakov,
  • schopnosť podporovať spoluprácu.
Špeciálne kompetencie:
  • vážiť si rôznorodosť a súčasne podporovať jednotu ľudstva, rovnosť šancí,
  • odmietať akúkoľvek diskrimináciu založenú na kultúrnej, rasovej, pohlavnej či inej odlišnosti,
  • rešpektovať práva a povinnosti kultúrnej väčšiny i kultúrnych menšín,
  • reflektovať svoju kultúrnu identitu, vyhodnocovať kultúrnu identitu žiakov, s ktorými pracuje,
  • mať aspoň základné poznatky o kultúrach, s ktorými sa stretáva vo svojej obci, v regióne, v triede,
  • byť otvoreným voči novým poznatkom, situáciám, hodnotám, avšak vyhodnocovať ich vo vzťahu k svojej kultúrnej identite, a naopak, zhodnocovať svoju kultúrnu identitu v nových situáciách,
  • uvedomovať si kultúrno-historické súvislosti predmetu, ktorý vyučuje (Mistrík a kol., 2008 in Gajdošová, 2016).
     Multikultúrna výchova a sebarozvíjanie žiaka vedie cez nedirektívny štýl práce učiteľa, prípadne odborného zamestnanca. Pedagogický/odborný zamestnanec vedie žiakov k samostatnosti, k tvorivosti, vytvára pozitívne vzťahy medzi žiakmi, prispieva teda k predchádzaniu konfliktov aj interkultúrneho charakteru.

     Pedagogický/odborný zamestnanec s nedirektívnym výchovným štýlom: (Kosová, 2005 in Šenšelová, 2014):
     Toleruje – city, potreby, záujmy a individuálne odlišnosti žiakov, svojský štýl učenia, správanie a konanie žiakov, odlišné názory, než sú jeho vlastné, diskusiu o problémoch, chyby a omyly žiakov.
     Podporuje – samostatné myslenie a konanie žiakov, vyhľadávanie problémov a informácií, netradičné riešenie problémov, pozitívny vzťah žiakov k poznaniu, pozitívne neformálne vzťahy žiakov k nemu, spoluprácu medzi žiakmi, potrebu žiakov po sebazdokonaľovaní.
     Vyžaduje – aktívnu, uvedomelú disciplínu a zodpovednosť, vlastný názor, hodnotenie a sebahodnotenie žiakov, aby žiak pochopil podstatu svojej činnosti, aby poznávalo seba, príčiny svojich chýb a nedostatkov, prednosti vlastné i svojich spolužiakov.
     Očakáva a tvorí podmienky – pre úspech každého žiaka, zvedavosť a otázky žiakov, diskusiu a otvorenú komunikáciu, podnetné nápady a kritiku.
     Odmieta – slepú poslušnosť a vynútenú aktivitu, atmosféru strachu a napätia, zosmiešňovanie a škatuľkovanie žiakov, spokojnosť s primeranosťou, nesamostatnosť a konanie iba na výzvu, názor, že všetko má byť jednoznačné a pod..
     Žiaci potrebujú príklady ako žiť v multikultúrnej spoločnosti, učitelia by mali byť tými, ktorí svojim správaním budú vzorom pre svojich žiakov. Multikultúrna výchova nemá za cieľ zmeniť druhú osobu, ale práve naopak – vytvoriť podmienky spolupráce, porozumieť inej kultúre, vedieť ju hodnotiť, spolupracovať s ľuďmi s inej kultúry, aktívne prejaviť svoj postoj a správanie proti nekultúrnym prejavom. Nemala by byť len záležitosťou učebného obsahu školy, ale mala by byť prítomná v celkovej klíme školy (Rosinský, 2011; Kopčanová, et al, 2016).
     V prostredí škôl odporúčame formou zážitkového učenia skvalitňovať úroveň medziľudských vzťahov, rozvíjať sociálne spôsobilosti, pôsobiť proti vzniku sociálno-patologických javov a intolerancii, predchádzať stresu, napätiu a konfliktom a vytvárať pozitívny sebaobraz žiakov. Len v bezpečnom sociálnom a emocionálnom prostredí sa môže žiak prejavovať ako slobodná, autentická osobnosť, nachádzať radosť v činnosti učenia sa a participovať na spoločných skupinových cieľoch s dôrazom na sebarozvoj osobnosti, spoluprácu, pomoc iným, toleranciu a akceptáciu rôznorodosti.
     V rámci preventívno-výchovných aktivít sa na školách môžu realizovať rôzne formy prevencie nenásilného a intolerantného správania, dôležité je aj zvážiť konkrétnu metódu vzhľadom na vek žiakov.
     Efektívna metóda je založená na aktívnom sociálnom učení, kedy žiaci získavajú alebo rozvíjajú sociálne spôsobilosti potrebné k riešeniu sociálnych situácií bez agresie a sily. Práca v skupinách je vhodným metodickým prístupom pri osvojovaní si sociálnych spôsobilostí. Preto je potrebná adekvátna príprava pedagógov, aby dokázali žiakov zorientovať v prostredí viacerých kultúr, naučili ich vyhnúť sa konfliktom, nezhodám a ukázali žiakom ako riešiť nedorozumenia nenásilným spôsobom (Hamranová, 2010).

Veľmi dôležité je, aby si žiaci osvojili spôsoby pozitívneho vnímania a hodnotenia kultúrnych systémov odlišných od ich vlastnej kultúry a primerané metódy regulácie svojho správania vo vzťahu k ľuďom z iných kultúr. Bez ohľadu na to, či pedagóg učí v triede, kde sú žiaci rovnakej etnickej príslušnosti alebo v multikultúrnej triede, prístup pedagóga k výchove a vzdelávaniu by mal byť orientovaný smerom k (Porubský, 2002):
  • rasovej, etnickej a náboženskej tolerancii
  • kultúrnemu pluralizmu
  • sociálnej spolupatričnosti
  • empatickému nazeraniu na svet a ľudí v ňom
  • spolupráci a kooperácii
  • ponímaniu inakosti ako výzvy na poznávanie, porozumenie a prekonávanie predsudkov a stereotypov.
     Je nevyhnutné u žiakov budovať porozumenie toho, že aktívny záujem o okolie, kritické myslenie a pocit zodpovednosti nepatria iba na vyučovanie, ale že je dôležité byť všímavým a citlivým voči svojmu okoliu aj vo voľnom čase. Pedagógovia majú možnosť tento priestor vytvárať na škole v rámci dobrovoľných aktivít k angažovanej atmosfére na danej škole a ktoré pomáhajú žiakom preberať kompetenciu a spoluzodpovednosť za jej tvorbu (Feherpateky – Kuzmová et al., 2017).
     Okrem rôznych preventívno-výchovných aktivít je prospešné urobiť si v škole tematický deň. V spolupráci so žiakmi môžete zrealizovať celodňové školské aktivity, prostredníctvom ktorých poukážete na konkrétnu tému, ktorú vo vašej škole považujete za dôležitú, napr. - Deň boja za slobodu a demokraciu, Deň Zeme, Komunitný deň, mestské/obecné dni, Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia, Medzinárodný deň žien a dievčat vo vede, Deň bez diskriminácie, Medzinárodný deň vody, Medzinárodný deň bez tabaku, Európsky deň jazykov, Medzinárodný deň učiteľov a i. Za tematické dni môžete vyhlásiť aj úplne bežné dni, z ktorých sa na škole urobíte vlastné „sviatky“. Počas týchto dní na škole rôznymi spôsobmi poukazujete na vybranú tému počas aj mimo vyučovania, mali by to byť dni, kedy celá škola „žije“ danou témou. Žiaci môžu vo svojich triedach organizovať výstavy, diskusie, divadlo, besedy apod. V ideálnom prípade sa do tematických dní môžu zapojiť rodičia a všetci zamestnanci školy (Feherpateky – Kuzmová et al., 2017).

     Úlohou škôl je viesť žiakov k tomu, aby sa z nich stali tolerantní ľudia, ktorí dokážu vnímať svet v jeho rozmanitosti a inakosť nepovažujú za hrozbu, ale za pozitívnu výzvu na porozumenie, poznávanie a obohacovanie vlastného života a možnosť obohatiť život iných.
     Každý z nás nosí v sebe určitú mieru strachu z neznámeho. Strach je emocionálny stav, ktorý v nás vyvoláva vnútorné napätie, mnohokrát nás núti k iracionálnym postojom a aktivitám. Strach môže byť vyvolaný v dôsledku toho, že sa ocitneme v neznámom prostredí, v neznámych situáciách, medzi cudzími ľuďmi, a preto nedokážeme predpokladať, čo môžeme za daných okolností očakávať. Ide o prirodzenú obrannú reakciu organizmu, ktorá môže niekedy prerásť v charakterovú črtu človeka, ktorý sa stane vo vzťahu k druhým ľuďom nedôverčivý a netolerantný. Prekonávanie tohto strachu je jednou z úloh školy v procese výchovy plnohodnotnej osobnosti. Prekonať obavy z neznámeho môžeme len vďaka pozitívnym skúsenostiam s tým, čo je cudzie, neznáme a odlišné. Pokiaľ je proces vzdelávanie organizovaný a vedený tak, že žiaci majú príležitosť činorodého aktívneho nadväzovania rozmanitých vzťahov k sebe, k ľuďom, s ktorými sa spolu učia a žijú, ako aj k svetu, ktorý ich obklopuje, je to najúčinnejší spôsob, ako tento cieľ dosiahnuť (Porubský, 2002).
     Triedy sú tvorené skupinou jednotlivcov, pričom každý žiak predstavuje jedinečnú a neopakovateľnú osobnosť, ktorá má svoju hodnotu. Rešpektovanie a rozvíjanie týchto hodnôt je jednou z významných úloh školy. Rešpektovať a byť rešpektovaný je veľmi dôležitá vlastnosť, ktorá môže v značnej miere ovplyvniť kvalitu života každého z nás (Porubský, 2002).
     V procese edukácie je dôležité akceptovať osobnosť každého žiaka, tzn. poskytnúť rovnakú šancu na rozvoj, pričom každé dieťa je iné. Z toho vyplýva, že, táto rovnosť šancí nemôže byť uskutočnená tým, že všetci v procese edukácie budú vystavení rovnakým podmienkam. Rovnosť šancí spočíva v možnosti voľby, ako svoje rozvojové potreby uspokojovať individuálnym spôsobom (Kopčanová et al, 2016).
     Pedagogický/odborný zamestnanec rôznymi formami, metódami a postupmi rešpektuje rodinu a kultúru žiaka, jeho vývinové špecifiká, predpoklady, schopnosti, možnosti, zručnosti a vedomosti, jeho individuálne potreby, záujmy a postoje a pod. (Kopčanová et al, 2016).
     Výchova a vzdelávanie plnohodnotnej osobnosti znamená pomáhať každému jednotlivcovi hľadať individuálne spôsoby, ako budovať svoj vzťah k sebe, k iným ľuďom a k okolitému svetu. Tento vzťah sa realizuje tým, že žiaci sa učia seba, iných ľudí a svet poznávať, hodnotiť, pretvárať a dorozumievať sa.
     Proces výučby vnímame ako dielňu vytvárania plnohodnotnej ľudskej osobnosti. Dieťa v škole nie je prázdnou nádobou, ktorú chce učiteľ naplniť múdrosťou. Každé dieťa má svoj vnútorný potenciál, svoje vlastné možnosti a chcenie niečím byť, niečo zmysluplné robiť. Úlohou pedagóga je poznať a rešpektovať tento potenciál a prostredníctvom obsahu učiva pomôcť žiakovi nachádzať svoje vlastné cesty, ako ho v sebe rozvíjať smerom k vlastnému prospechu a k spoločenskej akceptácii.
     Vytváranie pozitívnej klímy v triede znamená viesť žiakov k pozitívnym hodnotám, k podpore autonómnosti a samostatného myslenia žiaka, a nie k bezbrehej poslušnosti.
Podstatnou črtou vytvárania pozitívnej klímy sú dve skutočnosti:
  • komunikácia v triede je vždy vedená v pozitívnom duchu;
  • partnerský vzťah učiteľa a žiakov.
     Prečo je pozitívna klíma dôležitá? Len v takej emocionálnej a sociálnej klíme, kde sa žiak necíti ohrozený, podceňovaný a v nerovnoprávnom postavení, sa môže prejavovať ako slobodná, autentická bytosť, s pocitom, že je dôležitá pre druhých a ostatní sú dôležití pre ňu.
     Okrem vytvárania pozitívnej klímy je dôležité zamerať sa aj na rozvíjanie pozitívneho obrazu. Byť empatický, tolerantný a rozumieť druhým ľuďom znamená v prvom rade dokázať porozumieť sám sebe. Intolerancia voči druhým vyviera často z toho, že niekto nemá rešpekt voči sám sebe (Porubský, 2002).
     Úloha škôl v multikultúrnej spoločnosti je veľmi ťažká a dynamická. Musia stále nanovo hľadať a formulovať tie oblasti ich výchovného a vzdelávacieho pôsobenia, prostredníctvom ktorých dokážu uspokojovať rôznorodé kultúrne nároky svojich žiakov a ich rodín, pri zachovaní rovnocenného postavenia jednotlivých kultúr (Porubský, 2002).

ZÁVER
     V posledných desaťročiach prebieha vo svete neobvykle intenzívna migrácia ľudí z rôznych kontinentov do ekonomicky vyspelejších krajín. Život v multikultúrnej spoločnosti, kde sa navzájom stretávajú a ovplyvňujú rôznorodé kultúrne, sociálne, jazykové a etnické skupiny, si vyžaduje značnú toleranciu od každého z nás (Kopčanová et al, 2016).
     Jedným z najvšeobecnejších cieľov multikultúrnej výchovy je rozvoj schopností tolerovať odlišné kultúry. Pričom ide o hlbšie pochopenie a vzájomné prijatie iných kultúr. Mnohokrát neznášanlivosť medzi ľuďmi pramení zo vzájomného neporozumenie a nevyriešených konfliktov. Posudzovanie druhého človeka ako horšieho vedie k tomu, že sa začne brániť – nikto predsa nechce byť v pozícii menejcenného. Vzájomné útočenie a obviňovanie iba podnecuje nenávisť (útok vyvoláva protiútok). Ak sa pozeráme na svet len zo svojho uhla pohľadu, je jednoduché odsúdiť správanie druhého človeka. Pokiaľ ale chceme, aby sa nám všetkým spolu dobre žilo, aby sa násilie okolo nás vytrácalo a nie vzrastalo, tak musíme zvoliť dlhšiu a namáhavejšiu cestu – snažiť sa porozumieť aj tej druhej strane a pozrieť sa na svet jej očami (Gregusová et al., 2013).


Použité zdroje:
BRIŽEKOVÁ, A. (c2023). Prejavy tolerancie a intolerancie v spoločnosti. 507-514 [online], [citované 20.01.2023].
https://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/chovanec3/subor/s4-1.pdf
DENCIOVÁ, E. (2013). Edukácia dospelých zameraná na elimináciu sociálnej nerovnosti. In PhDr. Lukáč, M. PhD et al. Edukácia človeka – problémy a výzvy pre 21. storočie. (76-83). Prešovská univerzita: Prešov. ISBN 978-80-555-0825-2.
DOHOVOR O ĽUDSKÝCH PRÁVACH. [online], [citované 20.01.2023]. Dostupné na internete: https://www.employment.gov.sk/files/slovensky/ministerstvo/narodne-koordinacne-stredisko/dohovor-pravach-dietata.pdf
FEHERPATAKY-KUZMOVÁ, J. - MISTRÍK, E. - KINDJI, P. – KISS, A. (2017) – Školy, ktoré menia svet. Metodická príručka pre občiansku, mediálnu a etickú výchovu pre základné a stredné školy. Bratislava: Inštitút pre aktívne občianstvo.
FLOWERS, N. (2007). Kompasito. Príručka výchovy a vzdelávania detí k ľudským právam. Bratislava: MŠVVaŠ SR, 316 s. ISBN 978-802-8072-121-3.
GAJDOŠOVÁ, E. - FRÁTEROVÁ, Z. - JAKUBKOVÁ, V. – RIJÁKOVÁ, Z. (2010). Rozvoj tolerancie v školách. Príručka pre pedagogických a odborných pracovníkov. Bratislava: STIMUL. 192 s. ISBN 978-80-89236-88-6.
GAJDOŠOVÁ, E. – RENNER W. – KANDEROVÁ, D. – DVORSKÁ, B. (2016). Multikultúrna tolerancia v práci psychológov. Praha: Wolters Kluwer. 144 s. ISBN 978-80-7552-526-0.
GREGUSSOVÁ, M., DROBNÝ, M., MILO, D. 2013. Nehejtuj.sk metodická príručka. [online], [citované 20.01.2023].
Dostupné na internete: https://nehejtuj.sk/wp-content/uploads/2017/01/nehejtuj_prirucka.pdf
HAMRANOVÁ, A. (2010). Príprava učiteľov na skupinovú prácu so žiakmi v rámci výchovy k tolerancii. In Šramová, B. et al. (2010). Tolerancia a intolerancia v spoločnosti. (86-101). Bratislava: Melius. ISBN 979-80-970630-0-9.
HENNELOVÁ, K. – SZOBIOVÁ, E. (2018). Multikultúrna tolerancia u vysokoškolákov – výsledky overenia programu rozvíjania tolerancie. Psychologie a její kontexty, roč.9, č.2, s.47-64. ISSN 1805-9023.
KOL. AUTOROV NADÁCIE M. ŠIMEČKU. 2015. Farebná škola 2. Multikultúrna výchova pre druhý stupeň základných škôl. [online], [citované 20.01.2023]. Dostupné na internete: https://www.nadaciamilanasimecku.sk/files/documents/metodickeprirucky/nms_farebna%20skola_2.pdf
KOPČANOVÁ, D. - KOPÁNYIOVÁ,A. - SMIKOVÁ, E. (2016). Metodická príručka pre zamestnancov a zamestnankyne poradenských zariadení v rezorte školstva SR. Bratislava: VÚDPaP, 45 s. ISBN 978-80-89698-20-2.
KUSÝ, M. – STREDLOVÁ, T. (2003). Tolerancia. Príručka o výchove k tolerancii. Dunajská Streda: Lilium Aurum. 104 s. ISBN 80-8062-191-8.
ĽUPTÁKOVÁ-VANČÍKOVÁ, K. (2009). Učíme sa žiť v pestrom svete. Banská Bystrica : PF UMB, 84 s. ISBN 978-80-8083-777-8.
MESEŽNIKOV, G. (2019). Spolu, či proti sebe? Čo ovplyvňuje naše spolužitie. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky. 57 s. ISBN 978-80-89345-76-2.
ONDRUŠK, D. – POTOČKOVÁ, D. – HIPŠ, J. (2007). Výchova k tolerancii hrou. 84 s. ISBN 978-80-969431-5-9.
ORAVCOVÁ, J. (2004). Etické postoje a výchova k tolerancii. Pedagogická orientácia. č. 3, r.14, s.53-61. ISSN 1211-4669.
POLÁKOVÁ, E. (2010). Vplyv médií na (in)toleranciu majority k Rómom. In Šramová, B. et al. (2010). Tolerancia a intolerancia v spoločnosti. (67-72). Bratislava: Melius. 108 s. ISBN 979-80-970630-0-9.
Práva LGBTI ľudí. [online], [citované 09.02.2023]. Dostupné na internete: https://www.gender.gov.sk/aktivity/temy/prava-lgbti-ludi/
PORUBSKÝ, Š. (2002). Program tolerancie k menšinám. [online], [citované 20.01.2023].
Dostupné na internete: https://archiv.mpc-edu.sk/sites/default/files/rocepo-dokumenty/vseobecne-informacie/dokprojekty001.pdf
ROSINSKÝ, R. (2011). Multikultúrna výchova v základných školách. Univerzita Konštantína Filozofa: Nitra. 172 s. ISBN 978-80-8094-956-3.
SPRIEVODCA ŠKOLSKÝM ROKOM 2022/2023 [online], [citované 20.01.2023].
Dostupné na internete: https://www.minedu.sk/data/att/25077.pdf
ŠÁNDOROVÁ, V. (2011). Multikultúrna výchova na 1. stupeň ZŠ. Bratislava: MPC 36 s., ISBN 978-80-8052-376-3.
ŠENŠELOVÁ, I. (2014). Multikultúrna výchova v predprimárnom vzdelávaní. Bratislava: MPC, 46 s. ISBN 978-80-8052-863-8.
ŠIŠKOVÁ, T. (1998). Výchova k toleranci a proti rasizmu. Praha: Portál, 203 s. ISBN 80-7178-285-8.
ŠRAMOVÁ, B. ET AL. (2010). Tolerancia a intolerancia v spoločnosti. Bratislava: Melius. 108 s. ISBN 979-80-970630-0-9.
VÁCLAVOVÁ, Ľ., SLÁDEKOVÁ, Ľ., POPPEROVÁ, E. Dokážeš žiť vo farebnom svete ? Metodika práce s deťmi a mladými ľuďmi na tému tolerancie v medziľudských vzťahoch. [online], [citované 20.01.2023].
Dostupné na internete: http://www.ldi.sk/data/File/tolerancia/metodika%20nahlad%20k3.pdf


Spracovala: Mgr. Anna Jančová, sociálny pedagóg CPP Levice – marec 2023

Uvedený dokument si môžete stiahnuť a vytlačiť tu.
Späť